EXTRÉMIZMUS V POLITIKE
Na generálnu prokuratúru prišli desiatky podaní žiadajúcich rozpustenie strany Mariana Kotlebu. Je správne snažiť sa o súdne rozpustenie Ľudovej strany naše Slovensko?

Lepšie neskoro ako nikdy
Peter Weisenbacher z Inštitútu ľudských práv preferuje rozpustenie strany.

Rozpúšťať politickú stranu, ktorá je v parlamente, je mimoriadne neštandardné, nepraktické a z hľadiska legitimity demokratického zriadenia riskantné. Už rozpúšťanie politickej strany, ktorá bola právoplatne zaregistrovaná na základe dostatočného počtu podpisov občanov a občianok, ako to bolo pred 10 rokmi so Slovenskou pospolitosťou, je nešťastná vec. Čo iné nám však dnes ostáva?

Od chvíle oznámenia volebných výsledkov niektorí slovenskí politici a političky začali ku kotlebovským názorom prejavovať sympatie. Možno si uvedomujú si, že táto strana ťaží z nálad, ktorých podpora v spoločnosti narastá a radi by sa na tom priživili. Alebo je to tak, že s takýmito myšlienkami úprimne sympatizujú, ale hanbia sa k nim prihlásiť verejne? Minimálne doteraz sa hanbili. Prítomnosť strany Kotleba-ĽSNS v parlamente ich totiž, žiaľ, legitimizuje. Ono koniec koncov od idey rasovej segregácie k segregácii sociálnej, podľa ktorej vôbec nemá byť vecou vlády starať sa o ekonomické a sociálne postavenie svojich občanov a občianok, nie je až tak veľký kus cesty.

Skutoční neonacisti
Rast preferencií ĽSNS síce začal vtedy, keď namiesto otvorených sympatií k dedičstvu Hitlerovej Tretej ríše a tzv. slovenskému štátu začali hovoriť o skorumpovaných elitách a kritizovať nečinnosť štátu v súvislosti s problematickým spolunažívaním majority a najchudobnejšej časti rómskej populácie. Čo sa však raz dostane na internet, sa už nikdy nepodarí utajiť. Vďaka systematickej práci blogera Jána Benčíka máme bez väčšej námahy možnosť sami sa presvedčiť, že Marian Kotleba je naozaj neonacista, že členovia poslaneckého klubu tejto strany naozaj chcú zatvárať všetkých s iným názorom a tých s inou farbou pokožky posielať do plynu. Hákové kríže, Hitler, Tiso, Hlinkova garda, dokonca „selfie“ v koncentračných táboroch pri plynových komorách, to je bežný obsah osobnej stránky poslanca či okresného predsedu ĽSNS. Pokus o zametanie týchto stôp vypovedá o premyslenej taktike klamania voličov, nie o zmene myslenia, či dokonca uvedomení si vlastných omylov. Koniec koncov využil Marian Kotleba niektorú z desiatok, ak nie stoviek mediálnych príležitostí odvolať svoje tvrdenia popierajúce holokaust? Extrémizmus tejto strany je mimo akejkoľvek rozumnej pochybnosti, obleky namiesto čiernych uniforiem ho neskryjú.

Okrem estetiky Tretej ríše však v archívoch on-line života ľudí, ktorí skladali sľub na Ústavu SR, však nájdeme aj konšpirácie, najrôznejšie hoaxy a podobný obsah šírený tzv. alternatívnymi médiami. Úspech pravicových extrémistov v marcových voľbách bol totiž okrem zjavných dôvodov ako ekonomická a migračná kríza podmienený ešte jedným, často zanedbávaným faktorom – nástupom tzv. alternatívnych médií.

Protesty Gorila ukázali, že značná časť spoločnosti nie je spokojná s jej stavom, uvedomuje si, že zaň do značnej miery nesú zodpovednosť ponovembrové elity a chcela by s tým niečo robiť. Od chcenia k činom je však ďaleká cesta a ako ukázali práve, žiaľ, neúspešné, Protesty Gorila, slovenská spoločnosť sa vie zatiaľ zhodnúť iba na tom, proti čomu a komu je, ale nie na tom, za koho a čo. Niektorí jednotlivci a skupinky, ktoré sa objavili v záverečnej fáze tohto „hnutia“, však situáciu šikovne zneužili a začali tvoriť „nezávislé“ médiá. Nezávislosť v ich ponímaní je však v realite najmä nezávislosťou od pravdy a zdravého rozumu. Už po „županských“ voľbách v Banskej Bystrici sme upozorňovali na úlohu, ktorú zohral v predvolebnej kampani Marian Kotleba, a teda o jeho nebezpečenstve. V roku 2015 sa nám podarilo, za pomoci malej dotácie, vydať učebnicu, ktorá mala študentom, ako aj pedagógom pomôcť sa s týmto trendom vyrovnať. Napriek tomu, že sa ju podarilo distribuovať do vyše 100 škôl, bolo to primálo a naše snahy sa stretli s obrovským odporom a nepochopením, a to dokonca zo strán, odkiaľ by sme to nečakali.

Prečo nekonali?
Ako je možné, že orgány činné v trestnom konaní nezasiahli, keď nielen naša, ale i iné organizácie tretieho sektora a aktivisti upozorňovali na činnosť a obsah týchto médií? Ako je možné, že nekonali voči osobám šíriacim fašistickú propagandu, z ktorých niektoré dnes sedia v parlamente? Ako je možné, že špeciálne oddelenia polície, či tajná služba, ktoré majú monitorovať takéto skupiny a v prípade ich rozmachu zasiahnuť, nevyvinuli efektívnu aktivitu na potlačenie ich inštitucionálneho fungovania? Neviem a som z toho ako občan šokovaný a nahnevaný. Ako občan a ako predstaviteľ Inštitútu ľudských práv však viem, že mám robiť to, čo je v mojich možnostiach a silách. Či to je spoluorganizácia Protestov Gorila, aby sa oprávneného hnevu občanov nezmocnili extrémisti, vzdelávanie mladých, aby sa nestali obeťami manipulácií konšpirátorských webov, alebo participácia na iniciatíve za rozpustenie strany Kotleba-ĽSNS. Otázka dnes totiž znie, či chceme ako občania brániť svoje ústavné zriadenie pomocou legitímnych prostriedkov, ktoré máme k dispozícii, alebo nie.

Zákaz by bol kontraproduktívny
Publicista Pavol Martinický nesúhlasí s úradným zrušením strany.

Snaha zakázať Ľudovú stranu naše Slovensko Mariana Kotlebu je nedemokraticky nespravodlivá a kontraproduktívna. Ignoruje príčiny problému, a chce ho riešiť formálnym bojom proti jednému z jeho prejavov. Súvisí aj s chaosom v pojmoch a hodnotách, ktoré si treba ujasniť.

Propaganda
Fašistická národná strana vládla v Taliansku v rokoch 1922 –1943. V Nemecku pod vedením A. Hitlera vládla NSDAP – Národno-socialistická nemecká robotnícka strana, skrátene nacisti. Na fašistov ich premenovala komunistická propaganda, ktorá tým zakryla podobnosť nacizmu a komunizmu. Označenie „klérofašistický“ pre slovenský štát, ktorý vznikol 14. 3. 1939, slúži okrem toho na boj proti katolíckej cirkvi.

„Svätá stolica len nerada a s ťažkosťami pripustila, aby bol Tiso prezidentom....“ (V. Jukl). Slovenskí biskupi 8. 3. 1943 vydali pastiersky list, odmietajúci postihovanie Židov na základe kolektívnej viny a rasových zákonov ako neprijateľné z hľadiska prirodzeného zákona i katolíckej náuky. Väčšinu slovenských držiteľov vyznamenania Spravodliví medzi národmi za záchranu Židov tvoria katolíci.

Demarš Svätej stolice kritizujúci politiku Slovenska v oblasti ľudských práv, odovzdaný 7. 4. 1943 chargé d’affaires Burziom, odmietol predseda vlády Tuka slovami: „Slovensko nie je katolícky štát.“

Gréckokatolícky biskup P. Gojdič už v roku 1939 varoval kňazov pred nacizmom a antisemitizmom. Povzbudzoval veriacich, aby Židom pomáhali, a viacerých zachránil. Listom zo 16. 5. 1942, kritizoval „krutosti, ktorých sa dopustili pri deportácii Židov orgány Hlinkovej gardy... barbarstvá páchané na tomto biednom ľude… pripomínajú činy komunisticko-boľševické v Rusku, Španielsku a v Mexiku.“ Žiadal Svätú stolicu zariadiť odstúpenie J. Tisa z úradu prezidenta. Komunisti ho v roku 1950 odsúdili na doživotie. Zomrel na následky mučenia a zlého zaobchádzania v leopoldovskej väznici 17. 7. 1960. Izrael mu v roku 2008 udelil titul Spravodlivý medzi národmi.

Ideológiou slovenského štátu bol národný socializmus. Jeho základné myšlienky boli aj podľa Adolfa Hitlera: 1. führerovský princíp, 2. ľudový štát, 3. rasová teória. Vodcovský princíp platil aj za Stalina. U nás ho do roku 1990 zaručoval aj čl. 4 komunistickej ústavy. Komunistickým variantom ľudového štátu a rasového princípu bol štát „pracujúcich“ a triedny princíp.

Komunizmus zakázaný nie je
Komunistická diktatúra rovnako ako nacistická porušovala základné ľudské práva, zlikvidovala demokraciu, usilovala sa o totálne ovládanie všetkých zložiek spoločenského i osobného života. Ňou riadený štát v mene sociálneho blahobytu pre vybranú triedu obral státisíce ľudí o majetok i slobodu. Jediné, v čom sa podstatne odlišovala od slovensko-štátneho režimu bolo, že chcela zlikvidovať cirkev a postihla viac ľudí.

Dnes je predsedom vlády bývalý komunista a ďalší sú v riadiacich pozíciách na mnohých miestach štátnej správy. Hlavným koaličným partnerom Smeru je SNS, ktorá pred 20 – 25 rokmi spolu s HZDS získavala podporu rovnako ako teraz ĽSNS. Kotlebovi pomohla rovnaká propaganda a ľudia ako Slotovi, Mečiarovi, Gašparovičovi i Ficovi. To treba riešiť diskusiou, lepšou kultúrnou a politickou vzdelanosťou, a skvalitnením školstva.

Komunistická ŠtB bola omnoho početnejšia a horšia než tajná polícia SŠ. Bývalí eštebáci sú na tom dnes lepšie než ich obete a užívajú špeciálne výhody. Komunistický a eštebácky pôvod má väčšina našich veľkokapitalistov a najbezohľadnejších zbohatlíkov. Keď sme toto dovolili, bolo by nespravodlivé zakázať Kotlebovu stranu za hlúpe reči. Porušilo by to základný princíp demokracie, ktorým je rovnaká sloboda, práva, zodpovednosť a pravidlá pre každého. Za prečiny treba trestať rovnako každého.

Kotleba by sa vrátil
Na Slovensku podnes v mnohom platí to, čím charakterizoval Benedikt XVI. nacistický a komunistický režim: „Nastalo prevrátenie usporiadania, ktoré by malo byť v službe spravodlivosti, avšak upevnilo nadvládu bezprávia... čo spôsobilo ozajstnú dominanciu klamstva, ktoré zatemňovalo svedomie.“ „Zakúsili sme oddelenie moci od práva, ba dokonca protirečenie moci právu, pošliapanie práva až natoľko, že sa štát stal nástrojom ničenia práva – stal sa veľkou bandou zbojníkov."

Kotlebu mnohí volili hlavne z protestu a nespokojnosti s fungovaním úradov a problémami v blízkom okolí, napríklad s „neprispôsobivými občanmi“, ktoré štát rieši rovnako zle ako korupciu a rozkrádanie na najvyšších miestach. Zreformujme konečne našu (post)komunistickú justíciu, o polovicu znížme korupciu a rozkrádanie štátu, a Kotleba stratí polovicu voličov. Bez toho by bol úradný zákaz ĽSNS aj kontraproduktívny. Voliči M. Kotlebu by to považovali za dôkaz jeho tvrdení o zlej západnej demokracii, a on by sa v ich očiach stal mučeníkom za správnu vec. A pod iným názvom by sa vrátil on a iní ešte horší.

Peter Weisenbacher
Publicista, aktivista a vysokoškolský učiteľ. Šéf Inštitútu ľudských práv a bývalý predseda Amnesty International Slovensko.

Pavol Martinický
Architekt, výtvarník a publicista. Člen občianskej iniciatívy Naša Bratislava, za ktorú kandidoval v komunálnych voľbách v Karlovej Vsi.xxx