Prezident odmietol do volieb vymenovať za ústavného sudcu jedného z aktuálnych kandidátov Laššáková – Mamojka. Koncom tohto mesiaca uplynie funkčné obdobie ústavného sudcu Ľubomíra Dobríka. Počítate už teraz s „krízovým“ riešením, ktoré znamená, že budete fungovať opäť s menším počtom sudcov?
Samozrejme, musíme s tým počítať. Rozhodovacia činnosť ústavného súdu sa riadi rozvrhom práce vždy na obdobie jedného roka. Od marca začne platiť nový rozvrh práce, ktorý najprv musí schváliť plénum súdu. Ten bude, pochopiteľne, reagovať na situáciu, ktorá nastane, ak podľa doterajších vyhlásení pána prezidenta bude mať ústavný súd neúplný počet sudcov.

Stav s desiatimi sudcami môže pretrvávať niekoľko nasledujúcich mesiacov. Akým spôsobom sa to premietne do činnosti súdu?
Predovšetkým možno očakávať dva nepriaznivé následky. Prvým bude, že sa nižší počet sudcov odrazí na dĺžke konania pred ústavným súdom, ktorá sa opäť predĺži. Druhým bude ohrozenie rozhodovania v pléne, pretože pri desiatich sudcoch sa bude ťažko pre rozhodnutie dosahovať počet aspoň siedmich hlasov sudcov.

Ako to myslíte?
Treba si uvedomiť, že každý sudca má svoj právny názor. Sú prípady, keď je jednohlasná zhoda všetkých sudcov, sú však aj prípady – a nie je ich málo – keď má viacero z nich odlišný právny názor. Tým sa zvyšuje pravdepodobnosť, že sa návrhy, na ktorých prerokovanie je príslušné plénum a pri ktorých sa nedosiahne nadpolovičná väčšina hlasov, budú zamietať z procesných dôvodov bez toho, aby sa o návrhu meritórne rozhodlo. To nepovažujem za spravodlivé. Nie je správne, aby o jednotlivých návrhoch rozhodovala viac matematika než odborná diskusia v plne obsadenom pléne ústavného súdu.

Matematicky sa teda celý súd spomalí?
Termín spomalenie nie je veľmi presný, jednotliví sudcovia svoju prácu nespomalia. Uvedomujú si svoje povinnosti a vedia, že je ich úlohou rozhodovať v primeranej lehote. Pri súčasnom trende neustále narastajúceho počtu doručovaných podaní však štatisticky bude na jedného sudcu pripadať viac vecí, a tak sa logicky predĺži dĺžka konania pred ústavným súdom.

Aký bude váš cieľ s priemernou dĺžkou konania na tento rok?
Samozrejme, bola by som veľmi rada, keby sme sa dostali na úroveň roku 2013, keď bola priemerná dĺžka konania niečo vyše šesť mesiacov. To však súd pracoval v kompletnom zložení. Iste uznáte, že takúto kvantitu pri zachovaní požadovanej kvality rozhodovacej činnosti s desiatimi členmi pléna ústavný súd nebude vedieť dosiahnuť. Za úspech budem považovať, ak sa nám v prípade neúplného zloženia pléna podarí udržať úroveň z minulého roku, teda približne deväť mesiacov.

Ak však bude pripadať na jedného sudcu viac vecí, nemusíme sa obávať zhoršenia kvality rozhodovania?
Som presvedčená, že kvalita rozhodovania nebude ohrozená. Ohrozená bude len dĺžka konania a v plenárnych veciach bude obmedzená možnosť meritórneho rozhodovania.

Je možné sudcom v takom prípade preplácať nadčasy?
Jednoznačne nie. Platy sudcov sa naďalej budú riadiť v zmysle ustanovení príslušných osobitných predpisov tak ako doposiaľ a so žiadnym platovým ohodnotením mimo tejto právnej úpravy sa nepočíta.

Viete si predstaviť, ako by ste využili uvoľnený čas, ak by ste mali plný počet sudcov?
Obávam sa, že uvoľnený čas je len ilúziou. Nemyslím si, že by sme aj pri plnom počte sudcov mohli počítať s voľným časom, a to z dôvodu neustále sa zvyšujúceho počtu doručovaných podaní – návrhov a sťažností. Ani mne osobne z titulu postavenia predsedníčky ústavného súdu, s ktorým sú okrem rozhodovacích povinností spojené aj reprezentatívne a iné úlohy, o ktorých som už hovorila, zrejme nevznikne žiaden voľný čas.

Neplánujete operatívne prijať právnych asistentov, podobne ako to pred časom pri enormnom počte prijatých podaní urobili na najvyššom súde?Právnych asistentov nie, ale vo februári budú prebiehať výberové konania na nové miesta súdnych poradcov. Toto personálne posilnenie vyplýva z potrieb, ktoré sme mali ešte pri plnom zložení pléna. Keď vezmeme do úvahy, že noví poradcovia budú musieť prejsť aj istým procesom zaškolenia a adaptácie, nemožno povedať, že sa zákonite urýchli aj konanie. Napriek tomu si od tohto kroku sľubujeme pomoc pri vypracúvaní nevyhnutných podkladov. Konečné rozhodnutie je však vždy rozhodnutím senátu alebo pléna, a preto si sudca aj s novými posilami musí každý spis naštudovať sám.

Nielen najvyšší, ale aj ústavný súd je poznačený hromadným nápadom. Koľko podaní evidujete?
Od roku 2010, keď som na tento problém začala po prvý raz mediálne výraznejšie upozorňovať, evidujeme od jedinej právnickej osoby už vyše 60 000 podaní, čo ani pri všetkom optimizme nemožno vyriešiť „výpomocou“. Preto pri všetkej úcte k sudcom najvyššieho súdu s veľkým nadhľadom čítam o „enormnom“ nápade na ich súde, kde za posledných päť rokov hlásia od jednej právnickej osoby 10 000 doručených podaní. Na základe našej iniciatívy však bola prijatá novela zákona o ústavnom súde, v ktorej je zadefinovaný samotný pojem hromadný návrh aj to, koľko podaní ho tvorí, aká bude forma odôvodnenia rozhodnutia hromadných návrhov a za akých podmienok sa budú takéto návrhy spoplatňovať.

Vám ako predsedníčke sa náhodným výberom ujdú dve sťažnosti mesačne. Nebudete musieť prijať väčší objem?
Ako sudkyni spravodajkyni sa mi prideľujú dve veci mesačne vždy pri prvom prideľovaní vecí, ktoré došli ústavnému súdu v danom kalendárnom mesiaci. Podobne sa postupovalo v predchádzajúcom funkčnom období, keď bol predsedom ústavného súdu Ján Mazák, čo vyplýva z vtedy platných rozvrhov práce. Predseda ústavného súdu Milan Čič nemal prideľované žiadne podania. Návrhy na začatie konania o súlade právnych predpisov sú mi prideľované v rovnakom počte ako všetkým ostatným sudcom, podobne aj volebné sťažnosti. Na rozdiel od ostatných sudcov mi však zo zákona o ústavnom súde vyplýva povinnosť zvolávať, určovať a viesť rokovania pléna a zabezpečovať riadny chod ústavného súdu prostredníctvom Kancelárie ústavného súdu. Taktiež zastupujem ako stály člen Slovensko v Benátskej komisii a rozvíjam bilaterálne a multilaterálne vzťahy s ostatnými ústavnými súdmi. Okrem toho už sedem rokov zastrešujem projekt Efektívnosť výkonu rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky prijatých v konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb, s ktorým súvisia mnohé odborné porady a konferencie. V pravidelných intervaloch informujem o výsledkoch sledovania efektívnosti výkonu rozhodnutí ústavného súdu rezort spravodlivosti, najvyšší súd, súdnu radu, generálnu prokuratúru, rezort vnútra a verejnú ochrankyňu práv.

Čo ak by mal mať súd originálne až 15 sudcov namiesto doterajších 13? Nepomohlo by to?
Na potrebu zvýšenia počtu sudcov ústavného súdu zo súčasných 13 na 15 som upozorňovala už pri príležitosti osláv 20. výročia vzniku ústavného súdu v apríli 2013. Spomedzi ústavných súdov Českej republiky, Maďarska, Spolkovej republiky Nemecko, Poľska a Rakúska máme jednoznačne najvyšší počet doručovaných podaní, najviac rozhodnutých podaní, teda návrhov a sťažností ročne, a najviac rozhodovacích právomocí, ale zároveň najnižší počet sudcov a najmenší rozpočet. Aby som teda úplne zodpovedala otázku – áno, zvýšenie počtu sudcov by ústavnému súdu pomohlo.

Prezident vo svojom nedávnom prejave označil ústavný súd ako nespôsobilý a neochotný, pričom sa odvolával na odmietnutie jeho žiadosti o výklad ústavy. Čo hovoríte na takéto vyjadrenie?
Nemám záujem ani potrebu komentovať podľa môjho názoru neprimerané vyjadrenia pána prezidenta na adresu ústavného súdu. Považujem za nedôstojné, aby sa najvyšší predstavitelia ústavných orgánov znížili k vzájomnému osočovaniu, najmä ak pôvod nespokojnosti jednej strany spočíva v legitímnom rozhodnutí, ktoré však nekorešponduje s jej predstavou o rozhodnutí. Práve naopak, ústavný súd si splnil svoje poslanie tak, ako mu to prikazuje ústava a zákon o ústavnom súde, a rozhodol vo veľmi krátkom čase tak o sťažnostiach kandidátov na sudcov ústavného súdu, ako aj o návrhu pána prezidenta v konaní o výklad.

Takže ste neboli ani nespôsobilí, ani neochotní?
V celom postupe pri rozhodovaní o návrhu pána prezidenta na začatie konania o výklad nevidím ani nespôsobilosť, ani neochotu ústavného súdu. To, že plénum tento návrh odmietlo, totiž v žiadnom prípade neznamená, že sa ním nezaoberalo – ako sa uznesenie o odmietnutí nesprávne mediálne prezentovalo širokej verejnosti. Plénum ústavného súdu sa s návrhom zaoberalo riadne, podrobne a dôsledne. Návrh prezidenta na začatie konania o výklad bol ústavnému súdu doručený 11. augusta. Vzhľadom na jeho závažnosť a dôležitosť tak pre prezidenta, ako aj pre ústavný súd plénum rozhodlo už 28. októbra minulého roka, teda po dvoch mesiacoch, čo je výrazne skôr, ako bola priemerná dĺžka konania za minulý rok. Keďže sme pracovali v zložení iba 11 sudcov, za žiadnych okolností nemožno hovoriť o neochote. Práve naopak, koncentrovali sme svoje sily na to, aby súd rozhodol tak rýchlo, ako to len bolo možné. Považujete to za neochotu?

A čo tá nespôsobilosť? Chápem, že uznesenie o odmietnutí návrhu na začatie konania o výklad nenaplnilo očakávania pána prezidenta. Dôvody uvedené v predmetnom uznesení boli už viackrát prezentované, preto ich nebudem znova opakovať (pozn. redakcie-https://www.ustavnysud.sk/ussr-intranet-portlet/docDownload/bf4f1402-639c-4503-b092-30f887a8ea23/Rozhodnutie%20-%20Uznesenie%20z%20predbe%C5%BEn%C3%A9ho%20prerokovania%20PL.%20%C3%9AS%2045_2015.pdf). S poukázaním na obsah dvoch rozhodnutí ústavného súdu bol práve návrh prezidenta na začatie konania o výklad nespôsobilý na iné rozhodnutie nášho súdu. Navyše, prezidentovi nič nebránilo v tom, aby sa obrátil na nás s návrhom na začatie konania o výklad toho článku ústavy, ktorého sa vymenovanie sudcov ústavného súdu týka, ešte pred jeho vlastným rozhodnutím o ich nevymenovaní či vymenovaní.

Prezident má zároveň stále vymenovať dvoch z troch kandidátov – Fulcová, Ďuriš, Sopoliga. Nie je problém, že má mať v súlade s ústavou na výber dvojnásobný počet kandidátov?
Nie je to problém. Ústavný súd konštatoval, že je nepochybné, že skutková i právna situácia všetkých piatich nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného súdu je rovnaká. Podľa uznesenia prezident môže a má zrušiť aj dve predmetné rozhodnutia o nevymenovaní dvoch kandidátov, ktorí stiahli svoju ústavnú sťažnosť, a následne má vybrať dvoch sudcov ústavného súdu z piatich ostávajúcich kandidátov, ktorých mu navrhla národná rada. Navyše, tá nemá vedomosť o tom, že by niektorý zo zvolených kandidátov zobral späť svoj súhlas s kandidatúrou na sudcov ústavného súdu.

Pri spomínaných troch kandidátoch sa prezident odvolal i na zmätočnosť nálezu III. senátu, ktorý mu uložil znovu konať a vymenovať niekoho z nich. „Podľa môjho názoru tu teda máme situáciu, keď ústavný súd porušil všeobecný zákonný princíp platný pre každý jeden súd. Porušil princíp, podľa ktorého písomné vyhotovenie rozsudku musí byť v zhode s obsahom rozsudku tak, ako bol vyhlásený,“ povedal prezident. A doplnil, že: ,,právomoc vykladať ústavu všeobecne záväzným spôsobom pritom patrí do výlučnej pôsobnosti pléna ústavného súdu. Ústavu nemá právo ani nesmie vykladať senát ústavného súdu.“ Sú tieto argumenty správne?
O sťažnostiach spomínaných kandidátov rozhodol ústavný súd nálezom zo 17. marca 2015, v ktorom vyslovil, že ich základné právo rozhodnutiami prezidenta porušené bolo. Napadnuté rozhodnutia prezidenta boli týmto nálezom zároveň zrušené a ústavný súd mu vo výroku nálezu prikázal, aby vo veci konal a rozhodol. Tento nález nadobudol právoplatnosť 15. mája minulého roka. Pre účastníkov konania má záväzné právne účinky jeho výrok. Výrok nálezu v uvedenej veci je totožný s výrokom v písomnom vyhotovení nálezu. Takže ústavný súd neporušil žiadny všeobecný „princíp“. Čitateľom opäť odporúčam, aby si na webovej stránke ústavného súdu porovnali písomné vyhotovenie odôvodnenia nálezu (pozn. redakcie – https://www.ustavnysud.sk/ussr-intranet-portlet/docDownload/06a6b9b9-236e-42f3-a387-27b782319f91/Rozhodnutie%20-%20N%C3%A1lez%20III.%20%C3%9AS%20571_2014.pdf) s audiozáznamom (pozn. redakcie – https://www.ustavnysud.sk/c/document_library/get_file?uuid=8752ad07-68c7-4b91-999e-9900fb056fbf&groupId=10182) Dovolím si zdôrazniť, že výsledkom rozhodovacej činnosti je rozhodnutie, ktoré sa skladá z výroku a krátkeho odôvodnenia predneseného ústne v prípade verejného pojednávania, ktoré predchádzajú písomnému vyhotoveniu. Konečným výsledkom tejto kontinuálnej činnosti je vypracovanie písomného odôvodnenia rozhodnutia. S každým novým vyhlásením, ktoré súvisí s vymenovaním sudcov ústavného súdu, prichádza pán prezident s novými dôvodmi ich nevymenovania. Stručne zhrniem: najprv vyčítal ústavnému súdu znenie výroku a žiadal prostredníctvom svojho právneho zástupcu o výklad výroku. Takáto žiadosť však nemá oporu v Ústave SR a takú právomoc ústavný súd nemá. Neskôr začal poukazovať na údajný rozpor medzi ústnym vyhlásením nálezu a písomným vyhotovením. Takýto rozpor, ako som už vysvetlila, neexistuje. Spochybňovanie uznesenia ústavného súdu vo veci konania o výklad tiež nie je namieste, pretože plénum si osvojilo nález III. senátu, čo sa následne prenieslo do jeho vlastného rozhodnutia. Takže rozhodlo plénum, nie senát. Je skutočne na zváženie, či pán prezident nemal svoje pochybnosti riešiť podaním na začatie konania o výklad ešte pred tým, ako zrealizoval svoje rozhodnutie o vymenovaní či nevymenovaní sudcov ústavného súdu. Musím opäť pripomenúť, že v prípade návrhu na začatie konania o výklad sa pán prezident obrátil na ústavný súd s otázkou, či sa na jeho právomoc pri vymenúvaní sudcov ústavného súdu vzťahuje rozhodnutie o výklade ústavy v kauze Čentéš. Skutočnosť, že ústavný súd túto otázku zodpovedal už nálezom, bola jedným z dôvodov odmietnutia návrhu na začatie konania o výklad. Tretí senát jednoznačne uviedol, že použitie výkladu vo veci nevymenovania Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora nemožno použiť v prípade vymenovania sudcov ústavného súdu. Opakujem – plénum sa svojou väčšinou stotožnilo s nálezom III. senátu a tento svoj postoj premietlo aj do odôvodnenia svojho uznesenia. Právomoc vykladať ústavu všeobecne záväzným spôsobom bola, je a bude právomocou pléna. Ani tretí, ani žiadny iný senát ústavného súdu výklad ústavy v tejto veci nepodával a nepodáva.

Neporušuje prezident Ústavu SR?
Podľa ústavy prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Taktiež vymenúva a odvoláva sudcov ústavného súdu a prijíma ich sľub. Na to, ako má uplatniť tieto svoje právomoci v tejto veci, mu ústavný súd odpovedal v spomínaných rozhodnutiach, ktoré sú právoplatné, účinné, vykonateľné a záväzné pre všetkých účastníkov konania pred ústavným súdom, teda aj pre prezidenta. Je zrejmé, že pán prezident má povinnosť vymenovať sudcov ústavného súdu z navrhnutých kandidátov.

Ako by teda bolo čo najvhodnejšie vyriešiť tento problém?
Aktuálnym stavom, keď bude plénum ústavného súdu tvoriť iba desať sudcov, by sa mal zaoberať výlučne iba prezident. Ja si len opäť dovolím zdôrazniť, že fungovanie ústavného súdu v tomto počte môže priniesť následky, o ktorých som už hovorila.

Nepovažujete celú túto situáciu za takú, ktorá odráža aktuálny stav kultúry slovenskej justície?
Pri plnom vyťažení rozhodovacou činnosťou na ústavnom súde mi neostáva veľa časového priestoru detailne sa zaoberať touto problematikou, takže moje vyjadrenia by nemuseli byť objektívne. Mediálny obraz slovenskej justície však v žiadnom prípade nepovažujem za objektívny. Na základe niekoľkých káuz sudcov, ktorí vážne pochybili, nemôžeme posudzovať a odsudzovať poctivú prácu všetkých 1 400 sudcov. V poslednom čase rezonujú v médiách pojmy „očista“ či „konsolidácia“ justície. Iste, mnohé ukazovatele sa podarilo zlepšiť, v mnohých je stále čo zlepšovať.

V susednom Poľsku aktuálne taktiež prebieha ,,boj“ o ústavný tribunál. Poľský minister spravodlivosti Zbigniew Ziobro (PiS) dokonca otvorene povedal, že na súde majú ,,len“ piatich svojich sudcov, pričom minulá vládna koalícia ich tam mala 14 z celkového počtu 15. Môže takto politik otvorene hovoriť o ,,našich“, respektíve ,,ich“ sudcoch? Nefunguje to takto aj na Slovensku?
Neprináleží mi komentovať vyjadrenia poľského ministra spravodlivosti, ani hodnotiť rétoriku politikov. Ja som sa už viackrát ohradila voči tvrdeniam, ktoré by vzbudzovali čo i len zdanie, že pôsobenie sudcov – členov pléna ústavného súdu v politických stranách a v politických hnutiach pred ich vymenovaním do funkcie sudcov ústavného súdu, má vplyv na ich rozhodovaciu činnosť a na nezávislosť a nestrannosť ústavného súdu. Pre mňa je sľub sudcu ústavného súdu, ktorý skladá do rúk prezidenta, garanciou toho, že bude postupovať v rozhodovacej činnosti výlučne v súlade s ním.

Poslankyňa Lucia Žitňanská sa obáva sa, že ak súčasná vládna strana vyhrá voľby, v roku 2019, keď bude viacerým sudcom končiť funkčné obdobie, súčasný systém im dovolí obsadiť väčšinu ústavného súdu až do roku 2031. Je skutočne možné ,,obsadiť“ ho svojimi ľuďmi?
Systém ustanovovania ústavných sudcov existuje od vzniku ústavného súdu v roku 1993 a doposiaľ sa na ňom nič nemenilo bez ohľadu na to, aké politické zloženie mala národná rada. Spochybniť možno akéhokoľvek kandidáta, ale ja stále pripomínam, že sudca ústavného súdu skladá do rúk prezidenta sľub sudcu, že bude rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne, čo považujem za dostatočnú garanciu.

Takže sľub každého prezidentom vymenovaného ústavného sudcu je dostačujúcim argumentom na to, aby sme o tom-ktorom sudcovi povedali: ,,je 100-percentne nezávislý?“
Ústava ho za garanciu nezávislosti sudcu ústavného súdu považuje. Ja som sa sľubom zaviazala, že budem rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne. Tento sľub pri svojej rozhodovacej činnosti napĺňam a verím, že rovnako to majú vo svojom svedomí vysporiadané aj ostatní kolegovia.

Mal by byť každý ústavný sudca profesorom, prípadne mať titul PhD. v odbore právo?
Podmienky, za ktorých môže byť občan Slovenskej republiky vymenovaný za sudcu ústavného súdu, ustanovuje ústava a požiadavka dosiahnutého 3. stupňa vysokoškolského vzdelania z nej nevyplýva. Ja sa domnievam, že nie je podstatné, či je sudca napríklad profesorom alebo advokátom. Rozhodujúce je, ako podanie – návrh, sťažnosť – spracuje, akým spôsobom presvedčí, či v senáte alebo v pléne o správnosti svojho právneho názoru. Dosiaľ malo plénum ústavného súdu v tomto smere vyvážené zloženie. Jeho členmi boli akademici, vysokoškolskí pedagógovia, legislatívci aj sudcovia zo všeobecných súdov či advokáti a ja osobne považujem najmä pri komplexnosti slovenského právneho systému takúto rôznorodosť za prínosnú. Sama som sudkyňa, ktorá prešla všetkými stupňami všeobecných súdov a často je pre mňa pri diskusii v pléne názor kolegu z iného právnického prostredia veľmi podnetný.

Vráťme sa k poľskému ústavnému tribunálu. Čo hovoria jeho predstavitelia na momentálnu situáciu?
Napriek tomu, že ústavný súd rozvíja bilaterálne vzťahy s ústavnými súdmi okolitých krajín vrátane Poľska, nie sú medzi nami také bezprostredné kontakty, na základe ktorých by som mala spoľahlivé informácie o aktuálnom dianí na poľskom ústavnom súde. Skutočnosť, že toto dianie priamo vo Varšave preverovala Benátska komisia, svedčí o vážnosti situácie. Tu by som rada pripomenula, že táto komisia vyjadrila svoje stanovisko aj k procesu vymenovania sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a ktorého závery sú relevantné aj v súčasnej situácii. (pozn. redakcie – https://www.ustavnysud.sk/documents/10182/992184/bk0.pdf/e251a625-0993-4488-adaf-881e6189f661)

Čo bude vaším hlavným cieľom v tomto roku?
Napriek situácii, v ktorej sa ústavný súd ocitol – teda, že už od marca bude pracovať iba v počte 10 sudcov – budem dbať o to, aby bolo v plnom rozsahu naplnené poslanie ústavného súdu, ktoré mu vyplýva z ústavy, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti a súčasne budem presadzovať to, čo je pre účastníkov konania najdôležitejšie – aby dĺžka konania pred ústavným súdom bola minimálne na úrovni roku 2015. Verím, že sa nám úspešne podarí realizovať výstupy z projektu Elektronizácia služieb Ústavného súdu SR tak, aby verejnosť mohla plne využívať záväznú elektronickú komunikáciu s ústavným súdom a aby sme do praxe uviedli elektronické prideľovanie spisov.

Kto je Ivetta Macejková
Ako sudkyňa najprv pôsobila na Okresnom súde Bratislava-vidiek. V rámci reorganizácie justičných orgánov zakladala Okresný súd Pezinok. V rokoch 1996 – 1998 pôsobila vo funkcii predsedníčky Krajského súdu v Bratislave. V roku 2006 sa stala sudkyňou a členkou trestného kolégia najvyššieho súdu. Za sudkyňu a zároveň za predsedníčku ústavného súdu ju vymenoval prezident vo februári 2007. Funkčné obdobie sa jej skončí v roku 2019.