14.01.2016, 00:00

Skúšanie a nešťastné deti v školách

Stresujúca atmosféra súvisí aj s nevhodnými formami testovania vedomostí, pre HN píše analytik Jozef Miškolci.

Skúšanie a nešťastné deti v školách

Slovenské školstvo v medzinárodných porovnaniach často nevychádza najlepšie. Zo známeho celosvetového merania čitateľskej, matematickej a prírodovednej gramotnosti PISA, ktoré testuje 15-ročných žiakov a žiačky na základných a stredných školách, vyplýva, že od roku 2003 sú výsledky vo všetkých troch oblastiach na slovenských školách výrazne horšie ako v ostatných krajinách OECD.

Ani v spokojnosti detí v školách nemá Slovensko uspokojivé výsledky. V rámci rovnakého testovania totiž deti odpovedali aj na otázku, či sa cítia v škole šťastne alebo spokojne. Zo všetkých 64 krajín, ktoré v roku 2012 participovali na tomto zisťovaní, sa Slovenská republika ocitla až na 62. mieste v spokojnosti detí v školách.

Atmosféra v školách

OECD pritom nekladie otázku o spokojnosti detí v škole vo svojich dotazníkoch samoúčelne. Táto otázka vychádza zo zistení popredných výskumníkov a výskumníčok v oblasti pedagogiky a vzdelávania z celého sveta, ktoré poukazujú na kauzálnu súvislosť medzi pocitmi spokojnosti a šťastia detí v škole na jednej strane a mierou ich úspešného učenia sa, osvojovania si nových vedomostí a zručností a aktívnej participácie na hodinách na strane druhej. Jednoducho povedané, deti sa najlepšie učia v prostredí, v ktorom sa cítia šťastné a spokojné. Slovenská verejnosť si pritom túto súvislosť veľmi dobre uvedomuje. V prieskume verejnej mienky realizovanej Agentúrou TNS Slovakia na reprezentatívnej vzorke 1000 respondentov/iek v máji 2015 v rámci kampane Chceme vedieť viac až 83% respondentov/iek uviedlo, že pokiaľ by sa malo na slovenských základných školách niečo meniť, v prvom rade by sa mala zlepšiť atmosféra v školách, aby deti do nich chodili rady.

Jedným z dôvodov nízkej spokojnosti detí je stresujúca atmosféra v školách, ktorá súvisí s nevhodnými formami testovania vedomostí a zručností, akým je na Slovensku najmä rozšírené „vyvolávanie“ a ústne skúšanie pred tabuľou. Z výskumu Kataríny Krelovej zo Slovenskej technickej univerzity v Bratislave vyplýva, že až 33% slovenských stredoškolských vyučujúcich najčastejšie využíva ústne skúšanie,37% najčastejšie skúša písomne,23% skúša testami a 7% skúša prakticky. Ináč povedané, hoci ústne skúšanie pred tabuľou využívajú na svojich hodinách takmer všetci vyučujúci, až jedna tretina ho využíva zo všetkých foriem najčastejšie.

Osobná skúsenosť

Do základnej školy som nechodil rád. Každý deň som totiž prežíval stres, či ma učiteľka opäť nevyvolá na odpovedanie pred tabuľou. Moja školská skúsenosť sa však výrazne zmenila nástupom na bilingválne anglicko-slovenské gymnázium v Sučanoch. Hoci sme boli hodnotení klasickou päťstupňovou škálou známok ako na všetkých ostatných štátnych gymnáziách na Slovensku, toto gymnázium prijalo niekoľko špecifických princípov britského spôsobu výučby. Jedným z nich bola aj absencia skúšania pred tabuľou. V škole sme boli hodnotení buď cez písomné testy, ústne prezentácie projektov, písanie esejí alebo za aktívnu participáciu na hodinách. Do tejto školy som chodil s úplnou radosťou a spokojnosťou. Doslova som sa tešil, že sa v škole stretnem s priateľmi a priateľkami a na hodinách si o rôznych veciach podiskutujeme a popri tom sa aj učíme. Pokiaľ som tu cítil nejaký stres, na rozdiel od základnej školy tento pocit stresu neprevažoval, bol vždy časovo obmedzený a mohol som sa naň vopred psychicky pripraviť.

Od dôb Márie Terézie

Ako železná košeľa sa u nás skúšanie pred tabuľou udomácnilo ešte od dôb Márie Terézie a vyzerá to, že sa len málokto v našom vzdelávacom systéme zamýšľa nad dôsledkami tejto praktiky. Mnohí učitelia a učiteľky úplne bežne strávia až tretinu vyučovacej hodiny ústnym skúšaním, keď zväčša náhodným výberom vyvolajú jedno dieťa, zadajú mu otázku a vyžadujú, aby vo forme často neprerušovaného monológu vyjadrilo svoje vedomosti o danej otázke. Takto stihnú za hodinu preskúšať niekedy aj tri deti. Známku z takéhoto skúšania učiteľ/ka oznámi pred celou triedou, pričom táto známka má pri záverečnom hodnotení pomerne veľkú váhu, keďže učitelia/ky takto stihnú preskúšať každé dieťa maximálne dva-alebo trikrát za polrok. Keďže výber vyvolaného žiaka či žiačky je často pre deti nepredvídateľný, deti chodia do školy prakticky každý jeden deň s vedomím rizika, že budú na niektorom predmete vyvolané. Táto nepredvídateľnosť je ospravedlňovaná zámerom motivovať deti, aby sa na hodiny učili priebežne, resp. aby sa pripravovali do školy každý deň. Obstojí však takéto odôvodnenie pred všetkými argumentmi, ktoré túto prax spochybňujú ako zastaranú či dokonca škodlivú?

1. Ústne skúšanie vyvoláva v deťoch permanentný stres zo školy. Mnohí vyučujúci si tento stresujúci potenciál skúšania uvedomujú a dokonca ho využívajú ako formu trestu za nevhodné správanie:„Vyrušuješ, tak poď odpovedať!“ Z výskumov však vyplýva, že v atmosfére pohody a uvoľnenosti sa deti učia oveľa efektívnejšie než v atmosfére strachu a permanentného ohrozenia.

2. Ústne skúšanie je najsubjektívnejší spôsob, cez ktorý možno hodnotiť dieťa. Na rozdiel od písomného skúšania má každý žiak či žiačka pri ústnom skúšaní výrazne nerovné podmienky, ktoré závisia od konkrétnej nálady učiteľa/ky, od náročnosti práve skúšanej látky, od času vyčleneného na preskúšanie, atď. Na druhej strane, ústne skúšanie môže byť vhodnejšou metódou testovania naučených vedomostí než písomnými testami u detí s diagnostikovanou dyslexiou („porucha“ učenia pri čítaní) alebo dysgrafiou („porucha“ učenia pri písaní). I v tomto prípade však nemusí ísť o skúšanie pred rovesníkmi. Učiteľ/ka či špeciálni pedagógovia ich môžu preskúšať individuálne vyčlenené mimo triedy alebo výnimočne i v prostredí triedy, kým však ostatné deti riešia zadania v skupinkách alebo samostatne.

3. Napriek kurikulárnej reforme a ostatným snahám posunúť naše školstvo od povrchného memorovania encyklopedických vedomostí k celostnému rozvoju osobností detí, prax ústneho skúšania pred tabuľou sa ako keby zasekla v čase a ostala bežnou realitou v našich školách. Deje sa tak napriek tomu, že monologické ústne skúšanie je vo svojej podstate určené výhradne na overovanie úrovne namemorovaných vedomostí, a nie na zhodnotenie úrovne vyšších zručností a kompetencií, ako napríklad schopnosti vyhľadať si informácie, kriticky zhodnotiť dôveryhodnosť informácií, vynájsť sa a vyriešiť problém, vychádzať s ostatnými ľuďmi v rámci tímovej práce, či vytvoriť si a obhájiť si svoje názory pri rešpektovaní rozmanitosti odlišných názorov. Tieto zručnosti nie je možné skúšať v monologických prejavoch.

4. Ústne skúšanie je časovo najnáročnejší spôsob hodnotenia detí, ktorý môže zabrať aj celú tretinu alokovaného času na daný predmet. Počas ústneho skúšania jednotlivcov sa ostatné deti v triede prevažne nudia, hrajú hry na mobiloch alebo bavia sa medzi sebou. Tento čas by preto mohol byť využitý oveľa efektívnejšie.

5. Ústne skúšanie na slovenský spôsob je vo svojej podstate vecou verejnou, keďže je spravidla zakončené verejným oznámením známky. V mnohých západoeurópskych krajinách sa hodnotenie detí či známkovanie čoraz viac považuje za citlivú súkromnú záležitosť medzi jednotlivým učiteľom a dieťaťom, teda za prejav osobného práva dieťaťa na súkromie, ochranu osobných údajov či na ochranu dôstojnosti. Hodnotenie sa tu teda deje skôr písomne alebo cez individuálne rozhovory s dieťaťom. Pretrvávanie praxe verejného hodnotenia školského výkonu pred celou triedou je v priamom rozpore s týmto trendom.

6. Ústne skúšanie pred tabuľou nerozvíja v deťoch zručnosti vo verejnom prejave. Práve naopak, je pre mnohých skúsenosťou verejného poníženia pred ostatnými deťmi v triede. Takýmto verejným poníženiam sú najviac ohrozené deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktoré často nemajú doma vhodné podmienky na každodennú prípravu do školy. Skúsenosti s častým ponížením a neúspechom tak môže u týchto detí viesť k rezignácii a demotivácii sa učiť. Zručnosti vo verejnom prejave, teda v schopnosti formulovať a prezentovať pred skupinou ľudí svoj názor a dobre ho argumentovať, by sa mali v deťoch pestovať úplne odlišnými aktivitami než je povrchná reprodukcia namemorovaných vedomostí pred tabuľou. Takýmito aktivitami podporujúcimi zručnosti vo verejnom prejave môžu byť napríklad debaty (formálne výmeny názorov medzi dvomi trojčlennými tímami) či individuálne alebo skupinové prezentácie pred celou triedou nejakého vlastného projektu alebo plagátu.

Zlepšenie atmosféry si nevyžaduje veľa

Priestor na skvalitňovanie slovenských škôl je široký. Nahradenie praxe ústneho skúšania pred tabuľou napríklad hodnotením písomných testov a prác, hodnotením aktívnej participácie na hodinách či ústnej prezentácie projektov je však zmenou, ktorá si nevyžaduje takmer žiadnu finančnú investíciu zo strany štátu. Oficiálne stanovisko ministerstva školstva, ktoré by ústne skúšanie namemorovaných vedomostí pred celou triedou konečne zakázalo, by mohlo byť veľmi nápomocné. Toto opatrenie však môžu jednoducho zaviesť aj jednotliví učitelia a učiteľky či celé kolektívy škôl bez toho, aby o tom ministerstvo školstva vôbec upovedomovali. Rodičia môžu taktiež na spoločných stretnutiach so školou túto tému otvoriť a žiadať školy, aby sa k tomuto kroku zaviazali. Pri všetkých problémoch škôl sa môže zdať, že ide o zanedbateľný detail. Ale aj takáto malá zmena môže viesť deti k šťastnejšiemu prežívaniu svojho stráveného času v škole a tým aj k ich úspešnejšiemu učeniu.