Zajtra bude 20 rokov od vzniku Slovenskej republiky. Ako 28-ročný poslanec za SDĽ ste podporili deklaráciu o zvrchovanosti a neskôr ústavu. Nemali ste žiadne pochybnosti, či je to správne rozhodnutie?
Dnes Slovenská republika existuje a to je fakt. Boli potrebné dva akty – jeden bol schválenie deklarácie zvrchovanosti a druhým bolo prijatie Ústavy SR. Znie to neuveriteľne, ale dnes sú na Slovensku už len dvaja aktívni politici, ktorí hlasovali za ústavu a deklaráciu. To som ja a pán prezident. Naopak, v parlamente sú stále poslanci, ktorí priamo hlasovali proti deklarácii, alebo nepodporili ústavu a dnes sa stavajú do prvého radu, keď chcú oslavovať vznik Slovenskej republiky. Áno, rok 1992 vyvolával rôzne otázky, čo je lepšie, či zabojovať za federáciu, alebo ísť vlastnou cestou. Odmietam úvahy, že rozdelenie republiky bolo výsledkom nedohody dvoch politikov – Václava Klausa a Vladimíra Mečiara. Som presvedčený, že na rozdelenie existovala spoločenská objednávka. Už do roku 1989 som bol svedkom treníc medzi Prahou a Bratislavou, boli upokojované, lebo bol iný režim. Po roku 1989 sa stena viac otvorila a nedorozumenia a narážky na pragocentrizmus naberali na sile. Preto ja vnímam rozdelenie Československa ako výsledok spoločenskej objednávky, krajina bola tak nastavená, že ľudia uprednostňovali možno voľnejší zväzok s Českou republikou alebo aj samostatnú republiku. Ťažko bolo vtedy o SDĽ povedať, že bola nacionalistická strana, lebo bola internacionálna, ale pochopili sme, že federácia nefunguje, tak sme ako klub zahlasovali za ústavu a deklaráciu.

O akej spoločenskej objednávke hovoríte, keď podľa vtedajších prieskumov bolo 70 percent ľudí proti rozdeleniu?
Nikdy som nekomentoval prieskumy verejnej mienky, ja im neverím. Najlepší prieskum verejnej mienky je, keď vyjdete medzi ľudí, je to intenzívne stretávanie, musíte nasať atmosféru tých ľudí. Je to presne tak, že keď sa rozprávate s ľuďmi a spýtate sa ich, čo považujú za najväčší problém svojho života, každý vám do ankety napíše, že zdravie a prácu. Nevidím teraz dôvod, ja sa nerád hrabem v histórii, ja ju rád čítam, je to môj obľúbený koníček, fakt je, že Slovenská republika je tu dvadsať rokov. V roku 1993 nám nikto neveril, dávali nám niekoľko mesiacov na prežitie, ale krajina prežila. Mala dobré obdobia aj horšie, ale je tu rok 2013 a treba hodnotiť to, kde sa nachádzame a čo bude ďalej. Teraz už niekoho odsudzovať a špekulovať, stalo sa. Je to za nami. S týmto faktom nič neurobíme.

SDĽ nemala vo volebnom programe samostatnú republiku ako SNS. Tak kde nastal zlom?
Tam nešlo o kalkuláciu, o to, čo robili ľudia, ktorí sa priamo postavili proti vzniku SR. Mysleli si, že je to populárne a môžu na tom niečo získať. Ich záujem za každú cenu bojovať za Česko-Slovensko nebol úprimný, ale utilitárny. V prípade nás, ktorí sme hlasovali ako internacionálni politici, ktorí majú inú predstavu o svete ako pravica, sme si uvedomovali, že slovenský národ sa potreboval prejaviť. A to prejavenie v podobe deklarácie sme považovali za vhodné gesto. Do ústavy sa nám podarilo dostať veľa dobrých vecí, jednoznačne sme si povedali, že Slovensko ústavu potrebuje. Dnes je Slovensko krajina, ktorá je medzinárodne akceptovaná. Dôverujú nám, pociťujem v kontaktoch s premiérmi iných krajín určitú mieru rešpektu, ktorá pochopiteľne zodpovedá veľkosti a sile našej ekonomiky.

SDĽ hlasovala spolu s HZDS a SNS. Boli nejaké rokovania o spoločnom postupe?
Neboli žiadne rozhovory. Pamätám si na náročné rokovania vtedy ešte v Slovenskej národnej rade. SDĽ bola v opozícii, preto sme nemali žiadny dôvod komunikovať s poslaneckými klubmi iných strán. Prijímali sme veľmi suverénne a samostatné rozhodnutia. Vtedy vznikol aj ten výraz, že SĽOP – samostatná ľavicová opozičná politika. Tak sa volala stratégia SDĽ.

Neveríte prieskumom verejnej mienky, ale zrejme najlepší spôsob ako zistiť názor na rozdelenie by bolo referendum ako priamy nástroj demokracie. Prečo ho SDĽ nepresadzovala?
Je to 20 rokov späť, ja si všetko nepamätám. Ale nespomínam si, že by referendum bolo vtedy témou na Slovensku. Môžeme sa teraz o tom hypoteticky baviť, ale nič nám to nepomôže, Slovensko je tu dvadsať rokov. Ja mám svoj vzťah k Slovensku veľmi dobre vysporiadaný a ľahko sa mi pozerá do očí politikom, ktorí dnes sedia v parlamente a urobili všetko proti tomu, aby Slovensko vzniklo. KDH, maďarské strany, všetci konzervatívni politici jednoznačne odmietali vznik samostatnej republiky. A dnes – 1. januára, budú stáť na námestí a kričať: Nech žije Slovenská republika.

Keď si vtedy 70 percent ľudí myslelo, že federácia je lepšie riešenie, tiež podľa vás nemajú nárok oslavovať?
Títo ľudia sa neprejavovali, nerobili žiadne prekážky, neangažovali sa. Ja hovorím o politikoch, ktorí sa priamo angažovali. Sú to politici, donedávna aktívni, ktorí robili petíciu proti vzniku SR. Títo ľudia boli aj premiéri v tomto štáte. Jednoducho taká je realita.

Čo považujete za najväčšie plusy a mínusy tých dvadsiatich rokov?
Za najväčšie mínusy považujem rozpredaj štátneho majetku. A teraz je to jedno, či išiel do rúk domácej kapitálotvornej vrstvy alebo zahraničných investorov. Toto bola najväčšia chyba, filozofia, že zbaviť sa najlepších vecí a najhoršie nechať štátu. Dnes sme svedkami toho, že najmä v oblasti
energetiky sme v područí západných krajín. Mnohé dobré podniky, ktoré na Slovensku boli, už zanikli kvôli zlému manažmentu. Na druhej strane, pokiaľ ide o krajinu ako takú, preukázala veľkú životaschopnosť.

Hlavne po Gorile majú ľudia na Slovensku pocit, že štát si rozparcelovali finančné skupiny a oligarchovia, ktorí ovládajú politické strany. Nie je aj toto problém?
O mne sa v Gorile nehovorilo, že by som si niekde rozdeľoval 20 miliónov. Treba sa pýtať tých, ktorí boli v Gorile spomínaní v súvislosti s veľkými finančnými sumami a operáciami. Nerád by som sa vyjadroval k téme, ktorá patrí predovšetkým polícii, prokuratúre a súdom. Slovensko je ešte stále ďaleko od právneho štátu. Pod ním rozumiem napríklad plnú možnosť realizovať ľudské práva. Je pekné, že máme v ústave napísané, že máme ľudské práva. Na druhej strane si treba povedať, že ten kto má peniaze, má aj viac spravodlivosti ako ten, kto ich nemá. Ten, kto má viac peňazí, má aj viac slobody pohybu. Keď máte 300-eurový dôchodok, tak je pekné mať slobodu pohybu, ale ako to využijete? Môžete ísť akurát do okresného mesta na nákup. To je prvý rozmer, ktorý mi prekáža. Druhý je pomalosť rozhodovania – súdne prieťahy. Trvá veľmi dlho, kým štát rozhodne o veci. Dlhodobo vnímam ako veľmi ťažké zabezpečiť vykonateľnosť rozhodnutí. Ja sa netvárim, že Slovensko je dokonalé. Ale nedám ani na rôzne fámy, že všetko tu je skorumpované a zlé. Mimochodom, treba si všimnúť jednu vec. Sme tu od apríla 2012 a táto vláda nebola spojená so žiadnym škandálom. A ja verím, že ani nebude. Veľmi tvrdo pripomínam pri každej príležitosti ministrom, čo by to znamenalo v tejto dobe, keby niekto niečo vyviedol. Ako by to ľudia zle zhodnotili v situácii, keď sa prijímajú rôzne úsporné opatrenia a poškodilo by to imidž nielen vlády, ale aj celej krajiny. Na druhej strane, ak sa to stane, budem postupovať ako v starom Ríme – do siedmeho kolena. Potom musia prísť také čistky, budem musieť vidieť záujem, že niekto zlyhal, ale prijali sme opatrenia. Veľmi si vážim na mojej vláde a ľuďoch, ktorí boli nominovaní do významných pozícií, že za osem mesiacov nikto nevyrobil žiadny škandál.

Nie je fakt, že zatiaľ nevyplávala žiadna korupčná kauza, aj dôsledok vlády jednej strany, ktorá nemá kontrolu koaličných partnerov?
Bolo by smiešne, keby som sa ja mal niekomu ospravedlňovať, že Smer vyhral voľby a sám zostavil vládu. Napriek tomu, že sme mali hlasy na jednofarebnú vládu, sme ponúkali spoluprácu iným politickým subjektom a oni to jednoducho odmietli. Preto ja sa nebudem vyviňovať ani ospravedlňovať za to, že je tu vláda postavená na jednej strane. Všetky kontrolné orgány sú v rukách opozície, dokonca dostali aj viac ako mali. Na čele ÚVO stojí človek, ktorého vybrala ešte vláda Ivety Radičovej. Zostáva otvorená otázka šéfa NKÚ, ale to je problém opozície, ktorá nie je schopná predložiť spoločného kandidáta. Ak ho predloží, radi ho podporíme.

Hovoríte, že Slovensko nie je právny štát. Neškodí nám aj to, že nemáme vymenovaného generálneho prokurátora?
Už som naznačil, že generálna prokuratúra potrebuje novú metlu a hlavu. Čím skôr, tým lepšie. Ale tak ako mňa pán prezident nemôže tlačiť do výkonu právomocí, ktoré mám, pokiaľ nie je stanovená lehota, ani ja nemôžem tlačiť prezidenta. Čím skôr toto rozhodnutie príde, tým lepšie. Momentálne je rozhodnutie v rukách pána prezidenta, ktorý však postupuje absolútne ústavne. Myslím, že urobil správne, keď čaká na rozhodnutie Ústavného súdu. Pán Čentéš podal niekoľko podaní na Ústavný súd, ktoré vyvolávajú množstvo otázok. Ja vcelku pána prezidenta chápem. Môže prijať rozhodnutie a proti tomu môže prísť námietka z jednej alebo druhej strany. Predstavte si, že by bolo spochybnené, čo urobil.

Má Smer medzi prokurátormi favorita, ktorého si vie predstaviť na mieste generálneho prokurátora?
Nechcem prejudikovať rozhodnutie pána prezidenta, ale pomenujem procedúru, ktorú by som ja rád uprednostnil, keby som mohol. Napriek tomu, že prokurátorská rada nemá žiadne právomoci navrhovať kandidátov, je to samosprávny orgán, s ktorým treba veľmi intenzívne hovoriť o voľbe.

Práve v prostredí prokurátorov sa dosť často v súvislosti s ňou hovorí o šéfovi bratislavskej krajskej prokuratúry Jaromírovi Čižnárovi. Viete o tom?
Spomínajú sa viaceré mená. Rovnako aj krajskej prokurátorky v Trenčíne a ešte jedno z generálnej prokuratúry. Je ich viac, ale nerád by som veci predbiehal. Budem čakať na rozhodnutie prezidenta.

Ak by ste mali porovnať, ako je na tom po 20 rokoch Slovensko a ČR, čo by ste povedali?
Nie je žiadnym tajomstvom, že Česká republika mala vždy pred nami náskok. Aj v rámci federácie a bolo to zrejmé aj v roku 1993. Vznik štátu je vážna vec. V Prahe možno stačilo strhnúť tabuľu Československej národnej banky a dať tam tabuľu Česká národná banka. My sme tu na Slovensku museli vybudovať celkom novú inštitúciu, to sa týka aj ďalších orgánov, ktoré mali federálnu pôsobnosť. Česká republika si okamžite vyriešila problém, kým my sme museli od začiatku veci budovať. A ten náskok tu je, kým Slovensko sa skôr orientovalo na ťažší priemysel, ČR na ľahší. Ak mám dnes hovoriť o SR a ČR, chcem rešpektovať tieto rozdiely, fakt je, že dnes je Slovensko tak hlboko integrované v EÚ ako málokto. Máme Schengen, euro. Sme krajina, ktorá má veľmi stabilný politický systém, na rozdiel od Českej republiky. Ak vnímam rozmery škandálov, keď sa pozrieme do ČR, čo sa tam za dva roky udialo, tak musím len zaklopať na dvere.

Na druhej strane vedia „chytiť aj veľké ryby,“ na rozdiel od nás.
Pozrite sa, chytanie veľkých rýb je otázka fungovania orgánov činných v trestnom konaní. Možno aj u nás príde tá situácia, že veľká kauza bude dotiahnutá do konca. Ale toto nie je môj problém. Mojím problémom je vytvárať také podmienky, aby príslušné orgány dokázali normálne fungovať. Pýtali ste sa na Gorilu, my sme vyšetrovací tím, ktorý zostavil „najmúdrejší a najtalentovanejší“ politik Daniel Lipšic, nechali nedotknutý. Dostal dokonca lepšie vybavenie.

Boli ste už vypovedať, či ste v tom byte boli a spis je autentický?
Ak si myslíte, že odtiahneme pozornosť od podstaty Gorily touto nepodstatnou otázkou, ste na veľkom omyle.

Čo chcete urobiť vy ako premiér pre lepšie fungovanie právneho štátu?
V prvom rade treba slušné ekonomické zázemie, životnú úroveň. V ústave je napísané, že každý má právo na ochranu zdravia, prístup k súdom. Prvoradá úloha každej vlády je garantovať určitú životnú úroveň, aby ľudia mohli práva dostať do reálnej podoby, inak sú fiktívne. Druhá oblasť je postupne zlepšovať podmienky na súdoch. Ale predstavte si, že máte kôpku peňazí a kam ju dáte? Do zdravotníctva, sociálnej sféry alebo právneho štátu. Zväčša sa každý prikloní k tým prvým dvom a potreby právneho štátu stále pokrivkávajú. Ďalej je to aj úloha politikov do akej miery strážia čistotu života. Mám nejakú predstavu o právnom štáte, ale pôjde to veľmi pomaly, bol by som skeptický.

Keď sa bavíme o životnej úrovni v SR a ČR, nebola chyba, že sme sa ponáhľali s prijatím eura?
Po vojne je každý generál. Pamätám si, ako nám krajiny 1. januára 2009 závideli vrátane Českej republiky. Euro je mena, ktorá je úspešným projektom, a ak si zoberieme, že sú dnes nejaké problémy, tak nevznikli samotnou existenciou eura, ale tým, že niektoré krajiny sa správali nezodpovedne. Vstup do eurozóny bol správny. A keby dnes nebola kríza, tak je to obrovská výhoda v porovnaní s krajinami, ktoré by euro nemali.

Najväčšia vec uplynulého roka bolo prijatie konsolidačného balíčka. Smer očakáva, že za to bude platiť politickú daň. Aký pokles preferencií by ste považovali za politický neúspech?
Vidím, že je tu stále veľa ľudí, ktorí nečakajú na nič iné len na prepad preferencií Smeru. Dúfam, že takú radosť vám neurobíme. Hovorím o tom, že sme nemali inú cestu. Pravica by išla zdražovaním a zvýšením DPH. Musela by ísť hore o 4 alebo 5 percent, inak by ten objem dvoch miliárd eur nenašli. My sme zdvihli dane iba niektorým skupinám, nie širokým, bude sa to týkať asi 12 percent ľudí, lebo len toľko zarába viac ako 1 100 eur mesačne. Po dohode so živnostníkmi, sme prijali aj niektoré opatrenia v súvislosti s nimi. Myslím, že čo sa týka dohôd, tie sme vyriešili dobre. Lebo nemôžeme akceptovať, aby 700-tisíc ľudí neplatilo odvody a dane. Napriek tomu všetkému, je ďalší tlak na znižovanie hospodárskeho rastu. Ekonomika EÚ nás ťahá dole. Očakávam, že rok 2013 bude veľmi ťažký. A za to ľudia vinia vždy politikov, ale my sme inú možnosť nemali. Takto patríme medzi krajiny s prísnou rozpočtovou zodpovednosťou. Využijem túto príležitosť, aby som povedal: prísne odmietam akékoľvek úvahy o tom, že niektoré krajiny by mali dostať výnimku, ako počúvame o Francúzsku, Španielsku a ďalších. Vraj by mali dostať výnimku z dodržania deficitu, lebo im
klesá hospodársky rast. A nám neklesá? Veď tvorcom šťastia v Európe nie je Slovensko, ale práve Francúzsko a Nemecko. Mali by sa zamyslieť nad sebou, či medicína, ktorú si nastavili v boji proti dlhovej kríze, je správna alebo nie. Aj nám prišla prognóza, že budeme mať nižší rast a okamžite sme stratili celú rezervu, ktorú sme mali nachystanú na rok 2013. Napriek tomu, že som proeurópsky politik, tak tu sa zaseknem. Buď všetci alebo nikto.

Ako ste už hovorili, rezerva na prípadné výpadky príjmov sa minula. Máte plán B?
My nepotrebujeme plán B. Ak sa však predsa len ukáže, že náš cieľ znížiť deficit na úroveň 2,94 percenta, je ohrozený, určite už nepôjdeme cestou nejakých vyšších daní. Pôjdeme do vnútornej spotreby štátu. Iná cesta neexistuje.

Čiže viete garantovať, že nebudete zvyšovať dane v nasledujúcom roku?
Nemáme záujem zvyšovať dane. Určite nie.

Po chodbách parlamentu sa má medzi poslancami Smeru hovoriť aj o zvyšovaní DPH, ak by bolo veľmi zle.
Myslím si, že to vám povedal nejaký poslanec KDH alebo SaS.

Nepovedal.
Toto je principiálna vec pre Smer. Vážne. My nebudeme gniaviť ľudí. Vidím dvoch ministrov, ktorí budú musieť zabrať, a to Malatinského a Jahnátka. Jeden v oblasti energií a druhý v oblasti cien potravín. Toto je najväčšia položka rozpočtu domácností. Štát má na to, aby veci kontroloval a ľudí chránil pred externými vplyvmi, ktoré znižujú ich životnú úroveň. Zvyšovanie DPH je pre nás principiálna otázka. Nikdy. Ja s týmto nebudem v živote súhlasiť.

Plánujete znižovať ceny plynu v tomto roku?
Je to otázka na regulačný úrad. My musíme zabrániť tomu, aby chodili zlomyseľné návrhy na zvýšenie cien o 25 percent, ako to bolo v minulosti. Je veľmi dobre, že sme si výrazne posilnili postavenie v podniku SPP. Urobíme všetko pre to, aby ceny plynu boli maximálne stabilné. Veľmi sa teším z poklesu cien elektriny.

Kde konkrétne chcete šetriť na vnútornej spotrebe štátu? A prečo sa s tým už nezačalo?
Ale tu už hovoríme o znefunkčňovaní štátu. Ak bude potrebné znižovať spotrebu štátu, budú musieť byť okliešťované rozpočty ministerstiev, a tým sa oslabia aj funkcie štátu.

Ale veď vy hovoríte, že keď už plán B tak jedine škrty vo vnútornej spotrebe štátu.
Áno. Urobilo by sa to veľmi jednoducho. Povie sa, že výdavky rozpočtu sa okrešú o 10 až 15 percent. Samozrejme, okrem povinných výplat, akými sú napríklad aj dôchodky.

Plošné škrty sú jediné riešenie?
Chceme sa venovať štyrom oblastiam. Prioritu musí mať minister Kaliňák pri zefektívňovaní verejnej správy. Ak si v týchto orgánoch neurobíme poriadok, tak štát zostane prebyrokratizovaný a nebudeme schopní ho finančne udržať. Očakávame, že po všetkých zmenách, môže byť úspora až na úrovni 700 miliónov eur. Budeme spájať orgány miestnej správy, budeme dávať nabok budovy, ktoré nepotrebujeme a dnes si ich prenajímame. Je to obrovská reforma. Druhá oblasť, ktorú musíme mať pod kontrolou, je výber daní. Aj tu sa veľmi rýchlo zabudlo na to, v akom stave sme preberali finančnú správu. Viaceré opatrenia sme prijali, len chce to nejaký čas. Zostávajúce dve oblasti sú zdravotníctvo a školstvo, ktoré potrebujú výrazné zmeny. Máme podstatne viac učiteľov, ako potrebujeme. Máme veľmi nízku kvalitu zariadení. Máme veľa súkromných škôl, ktoré sú platené zo štátneho rozpočtu. Všetky peniaze, ktoré sa ušetria, pritom vrátime naspäť do školstva. Čo sa týka zdravotníctva, to isté.

Výrazne ste znížili príspevky do druhého piliera. Siahnete naň opätovne, ak sa príjmy rozpočtu nebudú vyvíjať pozitívne?
Druhý pilier výrazne prerába peniaze ľudí. Dnes je evidentné, že prvý štátny pilier je schopnejší poskytnúť ľuďom vyššie dôchodky. Stále je v druhom pilieri mnoho ľudí, ktorí tam nemajú čo robiť. Ak totiž niekto nezarába, tak z neho nikdy nič mať nebudú. Bude treba urobiť v tomto nejaké rozhodnutie, čo s nimi. Určite však už nie je záujem sa tam hrať s odvodmi. To je už vyriešené.

Ako chcete dosiahnuť, aby ľudia bez príjmu, odišli z druhého piliera?
Mali by to po čase zistiť. Ja by som do toho systému nedal ani cent. Určite by mali dostať korektné informácie. Čiže jedine cestou informovanosti.

Čiže nebudete meniť pravidlá pri dĺžke sporenia.
O tom sme sa vôbec nebavili. Bolo veľmi ťažké rozhodnutie ísť do týchto zmien. Nakoniec sme ho urobili a začali sa sústreďovať na iné veci. Veď si všimnite, že my sme ako hasiči. Vybuchujú nám bomby, ktoré musíme neustále hasiť.

Časovanou bombou je aj odchod amerického U.S. Steelu z Košíc. Minister Malatinský pripustil, že ak bude treba, bude aj za poskytnutie investičného stimulu.
U.S. Steel je veľmi stabilná firma a zamestnáva tisíce ľudí. Sme pripravení sa baviť o podmienkach zotrvania na Slovensku, ale takto nemôže fungovať svet. Dostanete desať rokov daňové prázdniny, tie vyčerpáte a potom si vymyslíte nejaký dôvod, prečo chcete odísť. A zase prinútite štát, aby vám dal ďalšie daňové prázdniny. Kam by sme sa dostali, ak by sa takto správal každý podnik na Slovensku.

To urobil aj Samsung a uspel.
Platiť dane a odvody je elementárna povinnosť. Na Slovensku sme urobili módu ich neplatiť. Na vašom HNClube som to povedal prvýkrát. Ak predsedovi vlády pri prerábke krbu niekto povie, či to chcem s faktúrou alebo bez faktúry, alebo keď štátny tajomník ministerstva financií príde do šiestich reštaurácií v Bratislave a dajú mu falošné bločky a mohol by som uvádzať ďalšie príklady. Tak čo je toto za krajinu. Mám pocit, že hrdina je ten, kto neplatí dane a ten kto ich platí, je hlupák.

Ako chcete zatraktívniť Slovensko pre firmy. Ozývajú sa hlasy, že aj pre vyššie dane budú presúvať svoje adresy do iných krajín.
Dane neboli to, čo prilákalo investorov na Slovensko. Bola to lacná pracovná sila, jej flexibilita a kvalifikovanosť. Veľmi som sa nahneval, keď niekto pred dvoma mesiacmi prepustil zamestnancov a povedal, že kvôli novému Zákonníku práce. A ten ešte neplatil. Dobre vieme, že nám nezamestnanosť stúpala aj počas zákonníka, ktorý presadil Mihál. Dôležitá je kvalita pracovnej sily, legislatívna stabilita, určitá miera atraktívnosti prostredia nie len z hľadiska výšky daní. Odmietam úvahy, že vyššie dane a zákonník majú mať negatívny vplyv na podnikateľské prostredie. Nemá mať aký vplyv. Mali ste pocit, že zamestnávatelia jačali, keď sme zvyšovali daň z príjmu na 23 percent. Buďme reálni. Slovensko ovplyvňuje hospodársky rast. Ak idú dole Nemci a Francúzi, ideme dole aj my a rovnako aj naopak.

Pán minister Malatinský povedal, že peniaze z predaja časti Slovak Telekomu, by sa mohli použiť nielen na odpredaj zdravotných poisťovní, ale aj na dostavbu nemocnice Rázsochy. Aký balík teda chcete takto prerozdeliť?
Kvalifikované odhady zatiaľ neexistujú a ak prispejeme k vyvlastneniu poisťovní, a teda sa nedohodneme s majiteľmi súkromných poisťovní, musí prísť audítor, ktorý povie, aká je ich hodnota. A to je tá primeraná cena, ktorú zo zákona bude musieť štát dať tomu, komu zdravotné poisťovne zoberie. Nechceme použiť peniaze daňových poplatníkov, ale chceme sa zbaviť aktív štátu, na ktoré nemá vplyv. Prvé odhady naznačujú, že z predaja takýchto aktív, vieme získať podstatne viac, ako budeme potrebovať na vyvlastnenie poisťovní.

Môžete byť konkrétnejší?
Nebudem konkrétnejší, lebo sú viaceré možnosti. No na základe toho hovoríme, že chceme, aby sa krajina rozvíjala ďalej. Nemôžeme teraz všetko zastaviť. Mám dať nabok projekt Národného futbalového štadióna? Čo mám urobiť, ak nám Poliaci ponúkajú spoločnú kandidatúru na olympijské hry? Máme ísť do výstavby špecializovanej koncovej nemocnice, ktorá bude spojená s výchovou lekárov? Ja tvrdím, že Slovensko nemôže spať. Ak máme nejaké možnosti, tak poďme do toho. Dal som pokyn ministerke zdravotníctva, aby prišla s materiálom, či Rázsochy sú dostavateľné alebo nie. Treba už konečne prijať rozhodnutie.

Ktoré sú ďalšie možnosti okrem predaja časti Slovak Telekomu?
Sú viaceré možnosti, ale nechcem o nich hovoriť. Nehovoril som ani o Deutsche Telekom, ale o aktívach štátu, na ktoré nemá štát vplyv.

Spomenuli ste Národný štadión. V akom je to štádiu rozhodovania?
Určite sa nedá postaviť s kešových peňazí. Štát nemá 35 až 40 miliónov eur. Domnievam sa, že bude treba opäť uvažovať o ceste PPP projektov do budúcnosti. Musí sa nájsť súkromný investor, ktorý to celé zainvestuje, bude to 25 rokov prevádzkovať a potom to odovzdá štátu.

Bude na to súťaž?
Iná cesta nie je. Ale je to len úvaha. Rovnako ako sú podobné úvahy aj pri nemocnici Rázsochy. Nemôže váhať. Rovnako treba riešiť Kramáre. Tie sú v katastrofálnom stave. Kto dnes pochybuje o význame Národného hokejového štadióna. Všetci sú naň hrdí. Krajina musí ísť ďalej. Musíme hľadať iné možnosti financovania vecí, samozrejme, s tým, že neohrozíme cieľ znižovať deficit verejných financií a budeme chrániť ľudí s nízkymi príjmami.