"V novinách sa toho popísalo veľa, a nie všetko je pravda. Nedá mi to spať," obrátila sa na HN pani Anna Perželová z Devínskej Novej Vsi. Pani Anna býva na rovnakom poschodí ako páchateľ pondelkovej masakry a jeho obete a takmer dvadsať rokov sledovala ich spolunažívanie. Jej rozprávanie vám ponúkame:
Suseda Harmana som stretávala raz za dva týždne. Vnímala som ho ako veľmi čudného človeka. Za osemnásť rokov sa ani raz nepozdravil, ani neodzdravil. Aj naše prvé stretnutie -- počkala som ho s výťahom a opýtala sa, či ide na prízemie. Pozrel na mňa, otočil sa a bez slova zišiel na prízemie po schodoch. Jeho pohľad bol veľmi nepríjemný, takže som sa viac o komunikáciu nepokúšala. K ostatným susedom sa správal rovnako. Pred 10 -- 12 rokmi sme chceli chodbu pred bytmi uzamknúť a namontovať bytové zvončeky. Všetci súhlasili, len pán Harman vyhlásil, že ak dvere zamkneme a susedy budú fajčiť na chodbe, tak dvere rozkope. Ostali sme bez dverí.
Vyvraždená rodina
Aj zavraždenú dôchodkyňu Jozefu Slezákovú poznám takmer 20 rokov. Nevšimla som si, že by bola Rómka, ako uvádzajú médiá. Ani ona, ani jej tri dcéry Marika (|), Ružena (|) a Anna sa na Rómky nepodobali. Možno jej nebohý manžel, ale neviem to iste. Pani Slezáková bývala v jednoizbovom byte s dcérou Marikou a jej synom Jožkom (|), ktorého otcom bol zavraždený Róm Jozef Putík (|).
Pán Putík chodil za synom často a bol to veľmi milý a zdvorilý muž. Za susedou Slezákovou chodievala aj dcéra Anna s dcérou Majkou a synom Stanislavom (|), ktorý v poslednej dobe u nej aj býval. Všetci boli nezamestnaní. Za najväčší problém považujem, že fajčili na schodisku a pred výťahmi, čo suseda Harmana veľmi dráždilo. Osobne som však s nimi nemala problémy a ani som nebola svedkom ich hádok. Len rozčúlená Marika mi viackrát povedala, že sa pohádala so susedom a označila ho za blázna a debila.
Problémy na našom poschodí boli minimálne v porovnaní s problémami s jej dcérou Ruženou. Tá pred štyrmi rokmi bývala spolu s dcérou Michaelou vo vedľajšom vchode na P. Horova 7. TV Markíza o nich v roku 2005 odvysielala reláciu Neprispôsobiví susedia. Začiatkom roka 2006 boli vysťahované ako neplatičky. Mysleli sme si, že sa nasťahujú k matke a problémy -- krik, nadávky, vyhrážky, rozbíjanie okien -- budú pokračovať v našom vchode. Nestalo sa tak. Niekoľko rokov som ich nevidela, a asi pred dvomi týždňami som Ruženu uvidela pred naším vchodom. Jej agresívne správanie mohlo byť povestnou poslednou kvapkou v pohári.
Tragická udalosť vzbudila veľkú pozornosť verejnosti a médií, ale keď sa to stane hneď vedľa vašich dverí, tak vám to nedá pokoj. Najprv je to šok, potom horúčkovité premýšľanie, čo sa vlastne stalo a prečo. Som presvedčená, že pán Harman nekonal z rasistických dôvodov. Strieľal na susedov, ktorých zrejme nenávidel za dlhodobé obdobie malicherných susedských sporov. Príčina jeho vraždenia je však podľa mňa v jeho zhoršujúcom sa duševnom zdraví.
Čo robil celé dni?
Vynára sa mi otázka -- čo vlastne robil osamelý, nezamestnaný muž so záľubou v zbraniach a streľbe? Čo robil celé dni v jednoizbovom byte? Pozeral televíziu, ktorá ponúka programy plné násilia. Aká môže byť prevencia podobných tragických udalostí? Pomôžu lepšie ozbrojené policajné zložky? Určite nie. Prečo nezačať zmenou zloženia televíznych programov a konštruktívnym riešením problémov neprispôsobivých a nezamestnaných ľudí?