Krátko pred desiatou hodinou sedím na balkóne a z neďaleka počujem tlmené výbuchy, akoby sa niekto zabával s pyrotechnikou. No do desiatich minút som uvidel niekoľko húkajúcich policajných áut a sanitiek. Začalo mi dochádzať, že tu nešlo o nejakú detskú zábavku. V tom mi zazvonil telefón a kamarátka ma oboznámila z desivým faktom - nejaký šialenec mal bezhlavo strieľať na ľudí na ulici. Miestny rozhlas nás upozornil, aby sme kvôli vlastnej bezpečnosti nevychádzali z domu a nepribližovali sa ani k oknám. A to som si chcel práve zapáliť cigaretu, ale strach a obavy manželky mi to nedovolili. To už sme spoločne sledovali spravodajskú televíziu a internetové portály, čože sa to u nás vlastne deje. Cítil som sa ako v nejakom akčnom filme - v centre diania ťažko uveriteľnej situácie, aká v Devínskej novej Vsi nemá obdoby. Detailné informácie mi však poskytol môj rodinný kamarát, ktorý pracuje na polícii. "Strieľali dvaja muži, jeden so samopalom, druhý s brokovnicou. Určite nechoď von," psychicky ma podporil s dodatkom, že o všetkom podstatnom ma bude informovať. To už sa nám spoločne s manželkou začal maratón telefonátov od rodiny, známych a aj od ľudí, ktorých sme dlhé roky nevideli s jedinou otázkou. "Ste v poriadku?" Asi až vtedy sme si začali uvedomovať, ako blízko sme mali k tejto mimoriadnej udalosti... Šťastím pre nás mohlo byť, že pršalo, s malou dcérkou sme sa rozhodli neísť von. V médiách sme naďalej sledovali vývoj a narastajúci počet obetí. "Jedného sme už dostali a druhý sa ukryl v budove s rukojemníkmi. Ale je pod kontrolou," informoval ma môj policajný zdroj. To už som pocítil miernu úľavu, že hodiny strachu sa pre mňa a rodinu blížia ku koncu. Tak som sa vybral vyvenčiť psa. Počas neho som zbadal, že priestor, v ktorom sa tragické udalosti odohrali bol hermeticky uzatvorený a informácie o druhom strelcovi mi nikto nechcel potvrdiť.