14.09.2017, 00:00

Dzurinda exkluzívne pre HN: Snažíme sa hovoriť o nejakom jadre, ale podstata nám uniká

Som Slovák, ale aj Európan, tvrdí v rozhovore expremiér, exminister zahraničných vecí a aktuálne šéf bruselského Centra pre európske štúdie Mikuláš Dzurinda.

Predstavte si, že ste premiérom Slovenskej republiky v roku 2017 a stojíte pred otázkou – ísť do jadra EÚ alebo nejsť, prípadne vyčkať. Vaše rozhodnutie?
Pokúsim sa túto otázku otočiť, predovšetkým zo slovenského pohľadu. Pretože keď čítam diskusiu, ktorá sa rozbehla, mám pocit, že debatujeme o tom, či sa má Slovensko zaradiť do nejakej extraligy, prvej, druhej ligy alebo skončiť niekde v šiestej okresnej súťaži. Ale nie je to tak. Nemalo by to tak byť a nesmie to tak byť. Ako keby sme sa vyhýbali podstate tejto témy.


Čo je jej podstatou?
Otázka, či sa Slovensko chce, mieni, má ambíciu či vôľu podieľať na riešení najpálčivejších problémov Európy.


Malo by ju mať?
Vnútorne cítim, že áno. Európa je malá a nikam sa neschováme. Tie najpálčivejšie, najťažšie problémy súčasnosti a podľa môjho názoru aj najbližšej budúcnosti sa Slovákov týkajú takmer rovnako ako ostatných Európanov.


Ktoré konkrétne problémy?
Predovšetkým otázky bezpečnostné, ako zvládať otázky terorizmu, ale aj otázky migračné. Ako tomu čeliť, ako celý proces moderovať a usmerňovať tak, aby sme sa v našich domovoch cítili bezpečne. Určite, otázky migračnej a azylovej politiky dominujú a budú dominovať európskej politike. Preto by som sa tú debatu pokúsil otočiť. Má Slovensko čo povedať k migračnej politike? Máme našu koncepciu a vlastnú predstavu? Máme vôľu, silu, sebavedomie presadzovať ju na európskom poli?


A máme?
Práveže nie. Ani od vlády, ani od opozície som nepočul nejakú myšlienku. Keď sme predsedali EÚ, tak som aj niečo začul o efektívnej solidarite. Ale skapal pes. Nádejali sme sa, že sa vykúpime z kvót. Nie som si istý, či to bol zásah správnym smerom. Ale som si absolútne istý, že sa o tom nehovorí, že nemáme vlastnú predstavu. Skôr na mňa padol tieň, že sa týmto kľúčovým otázkam vyhýbame.

Akým spôsobom?
Snažíme sa maľovať scenáre a zástupné obrazy, hovoriť o nejakom jadre, kde si každý môže predstaviť niečo iné. Podstata nám uniká a my sa jej vyhýbame.

Opäť sa otvorila otázka kvót. Aký by mal byť postoj Slovenska?
Mali by sme mať jasno v tom, že chceme chrániť náš spôsob života a naše tradičné európske hodnoty. Od toho je veľmi blízko k rozhodnutiu, že existuje niečo ako absorpčná kapacita prijímať migrantov. Ak sa na tomto dohodneme, tak potom sme opäť o kúsok bližšie, ako celý tento proces regulovať. Aby sme to zvládali, aby sme mali v našich domovoch pocit, že naďalej žijeme v Bratislave a Európe. Že sme tu doma. Ak zavládne konsenzus, že sme odhodlaní tento proces chrániť a regulovať, tak potom je už omnoho bližšie k tomu, aby sme našli nástroje, ako ho zabezpečiť.


Ak by ste mali v tejto chvíli odpovedať na otázku – kvóty áno, nie, ako by ste odpovedali?
Podstata riešenia nie je v stanovení kvót.


To nie je, ale táto diskusia tu tiež prebieha.
Kvóty je hlúpy výraz, ktorý ma irituje od samého začiatku a irituje ma až dodnes. Poviem to inak – bude Slovensko súčasťou celého tohto procesu, keď budeme prijímať migrantov, ktorí si želajú žiť v našich krajinách?


Mali by sme byť?
Samozrejmá vec. Tomu sa nedá vyhnúť, dajú sa len minimalizovať riziká. Celý proces urobiť znesiteľným, aby sme sa ďalej cítili ako doma. Ak niekto tvrdí, že Slovensko sa oplotí, že sa celému procesu vyhneme, tak podľa môjho názoru buď nebude normálny, alebo sám voči sebe nebude žičlivý. Zhustím to a skrátim – nepochybne Nemci aj Francúzi, aj Rakúšania a iní dospievajú k záveru, že sú limitovaní. A len čo v týchto krajinách počet imigrantov dosiahne limit, kam pôjdu tí ľudia? Z Berlína je blízko do Prahy, však? A z Prahy do Bratislavy tiež.


Dokážu však Slováci mentálne prijať migrantov?
Malo by to byť tak regulovateľné, aby sme sa vedeli s týmto procesom mentálne, finančne, ekonomicky adaptovať. Ale o tom všetkom by mali byť rokovania za spoločným stolom. Je to veľmi ľudské argumentovať v Paríži aj Berlíne, aj v Rakúsku, že máme svoje limity. To je normálne. Ale nedotkli sme sa jednej kľúčovej veci.


Ktorej?
Prečo som presvedčený, že je lepšie byť pri stole, ako sa tváriť, že sa oplotíme? Pretože spoločne dokážeme zabezpečiť takú stránku migrácie ako readmisia. To znamená navracanie ľudí späť do ich domovských krajín. Takých, ktorí buď neutekajú pred vojnou, alebo nie sú kvalifikovaní na to, aby sme im dali štatút ekonomického migranta. Pýtam sa – dokáže Slovensko takúto readmisiu Líbyi, Nigeru, Kongu, Sudánu samo zabezpečovať? Keď je niekto takýto majster sveta, chcem ho vidieť. Ale som si istý, že spolu s Nemcami, Francúzmi, so Španielmi, s Talianmi, Rakúšanmi to dokážeme robiť efektívne. Takéto procesy dokážeme zabezpečovať iba vtedy, ak dokážeme držať spolu.


Kvóty nie sú liekom na migračnú krízu, na tom sa zrejme zhodneme.
Samozrejme, že nie. Kvóty trocha nešťastne nastolené na začiatku, keď si najmä Gréci, ale aj Taliani nevedeli rady s prvotnými nápormi, nemôžu riešiť problém ako taký. Tá téma je omnoho širšia. Súvisí nielen s krajinami, ktoré sú skúšané vojnami, ako napríklad Sýria, ale aj s objavovaním Európy krajinami, ktoré sa o nás doteraz až tak nezaujímali. Mierim tým na Afriku. Kým nás je v EÚ 450 miliónov, tak v Afrike žije vyše miliarda ľudí. Dnes ráno som sa pozeral na štatistiky OSN a koncom storočia majú byť štyri miliardy Afričanov. Pred pár mesiacmi som videl štúdiu, že už dnes 30 percent občanov subsaharskej Afriky plánuje migrovať do Európy. Takže tie vlny nás čakajú a kľúčová otázka stojí tak, či sa tomu poddáme alebo sa pokúsime celý proces moderovať, usmerňovať.


Migračná kríza ukázala, že prímorská hranica Schengenu je veľmi, veľmi deravá. Ako je to vôbec možné?
Keď je dobre, tak človek trocha stratí pozornosť, zlenivie. To je prirodzené. Čo sa odohrávalo v lete 2015, bolo veľmi silným budíčkom. Ak sa však na to pozrieme s nadhľadom, tak ani prísnejšia ochrana Schengenu nie je cieľové riešenie. Hoci mnohí populisti na začiatku zjednodušovali a vykrikovali: ako to, že nedokážeme ochrániť vonkajšiu schengenskú hranicu? Vylúčme Grékov, posuňme ju bližšie k Macedónsku.


Prečo to nie je cieľové riešenie?
Minulý týždeň som počul v Kodani jednu úžasnú diskusiu, keď sa jeden známy politik pýtal odborníkov na túto tému: chcete mi teda povedať, že Taliani nie sú schopní ochrániť vonkajšiu hranicu? Ale čo s ľuďmi, ktorí prídu na loďkách a zaklopú na túto hranicu? Hodíme ich do mora alebo im dáme spiatočný lístok? Tu je problém a podstata veci. Nedá sa povedať, že si vystačíme s tým, že postavíme iba múr, obrovský múr. Lebo platí, že keď postavíme desaťmetrový múr, 11-metrový rebrík sa vždy nájde.


Je však Európska únia natoľko akcieschopná, že by dokázala spoločne postupovať v týchto ohniskách problémov?
O tomto sa iba začína diskusia. Je hlbšia. Mimo kamier, mimo verejnosti, lebo sú to citlivé témy. Už od leta 2015 veľmi detailne sledujem cesty nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, ktoré africké krajiny navštívila. Nebol som pri rokovaniach, ale viem, o čom rokovala. O navracaní ľudí, ktorí nemajú oprávnenie, právo na azyl. Opäť readmisia. Táto diskusia bude nepochybne kulminovať po nemeckých voľbách v očakávaniach opakovaných vĺn. Musíme s tým žiť a musíme sa aktivizovať pri riešení celého toho problému. Ako čeliť ohniskám nepokojov, ako zvládať záujem o ekonomickú migráciu. Ako byť omnoho aktívnejší v Afrike ako takej.


Hovoríte, že diskusia sa iba začala. Debaty však v Európe občas naozaj trvajú roky. Dopracujeme sa podľa vás aj k riešeniu?
Rozumiem vášmu apelu, aj ja som trocha nervózny. Ale človek by mal mať empatiu, chápať súvislosti. Áno, akcia je žiaduca, mali by sme postupovať rýchlejšie. Ale na druhej strane máme limity, napríklad limity demokracie. Prednedávnom boli voľby vo Francúzsku a všetci boli zaneprázdnení, čo s Le Penovou, kto vyhrá voľby. Teraz máme voľby v Nemecku.


Tie sú však pokojnejšie.
Áno, ale tiež pani kancelárka je viazaná a limitovaná, obmedzovaná. Opozícia číha, akú chybu urobí. Doteraz jej obúchavajú o hlavu jednu vetu. Možno nebola v tom čase najšťastnejšia, hoci určite nebola mienená zle. Demokracia má teda svoje limity. Trvá to dlho, ale mám pocit, že ten proces sa zrýchľuje a bude sa zrýchľovať tak, ako aj verejnosť je čoraz viac pripravená chápať tieto veci v širších súvislostiach. Viete, je ľahké povedať populistovi: včera mali byť vybudované bezpečnostné zóny v Líbyi. Ako je možné, že taká silná krajina, ako sú Nemecko alebo Francúzsko, nie je schopná vybudovať mestečko desať krát desať kilometrov v Líbyi?


Tak vysvetlite: ako je to možné?
No pretože, keď sa človek do toho ponorí a pochopí vecí, tak porozumie, že je tam bezvládie. Že jednu časť krajiny ovláda premiér, druhú generál, bojovník, vojak, ktorý má vojenskú silu. Že je to klanové usporiadanie, kde sa kmene medzi sebou tlčú. Kde jednoducho nie je s kým rokovať. A keď je s kým rokovať, tak dohoda je veľmi krehká. Tak v Líbyi, ako aj v Sýrii či celej Afrike. A do toho všetkého teroristické hnutia, pašerácke gangy. Čiže ono to treba chápať v týchto súvislostiach. Preto sa teraz vedú diskusie o spoločnej európskej obrane. Pretože je evidentné, že so soft power, čo je v Európe historicky najmocnejšie, náš kontinent nevystačí.


Migranti, voliči, terorizmus

Ako vy vnímate postoj Slovenska, že na jednej strane chceme byť v jadre, na druhej strane v otázke migrácie máme do takej miery odmietavý postoj?
Verím, že odpoveď poznáte.


Ja som nikdy v politike nepôsobila, vy áno.
Napriek tomu, že ste v politike nepôsobili, tak isto chápete, že politici majú, respektíve trpia jednou špecifickou chorobou. Byť zvolení, a potom znovu zvolení, znovu zvolení a znovu zvolení.


Ako je však možné, že by práve na slovenského voliča mala fungovať migračná otázka, keď tu takmer žiadnych migrantov nemáme?
Pozeráte sa dobre po bratislavských uliciach?


Pozerám sa dobre, ale len tu neďaleko je Viedeň.
Ja ich vidím aj u nás. Ak sa niekto tvári, že ich nevidí na Slovensku, tak ja ich vidím. Hoci ich je menej.


Ale vy ste z východu, tam ich podľa mňa nevidíte. Ani u mojich rodičov pri Žiline nie sú...
Áno, ale zlá správa je, že ak to pojmeme z tohto uhla pohľadu, tak oni tu budú. Je len otázka, či ich bude veľa alebo menej. Či ich zvládneme alebo nám prerastú cez hlavu.


Ale prečo na migrantov slovenský volič reflektuje v čase, keď tu ešte nie sú?
Je to prirodzené. Pozeráme televíziu, máme sociálne médiá, čítame. Prečo by na to nemali reagovať? Dokonale tomu rozumiem. Od prvého dňa som sa trocha usiloval o istú rovnováhu a vyváženosť medzi oboma tábormi – xenofóbmi a slniečkarmi. Pretože nie je žiadna hanba si priznať, ak sa niekto bojí. Je to nesmierne ľudské. Ale úlohou lídrov je tu a tam sa postaviť pred občanov a vysvetliť im veci. Pripomenúť im, že v každej rodine máme niekoho, kto behá po Marseille, o Viedni ani nehovoriac. A majú pomáhať ľuďom chápať, že nie sme iba Slováci, ale sme Európania. Či naozaj sme iba Slováci?


Diskusie o tom, či nebol pri integrácii zanedbaný práve aspekt identifikácie sa s európanstvom, sa vedú dlhodobo.
Aj bol, ale neboli také výzvy. Vývoj a život sa neskutočne zrýchlili. Globalizácia je tu, či sa nám to páči alebo nepáči. Je výsostnou úlohou politikov, aby reflektovali tento vývoj. Migrácia je fenomén. Zlomový bod, keď na jednej strane chránime našu kultúru. Sme kresťanská Európa. Máme svoje korene, hodnotovú škálu. Preto by EÚ mala byt prísnejšia pri akceptovaní migrantov. Taktiež si to vyžaduje také zmeny zákonov, aby migranti, ktorí chcú byť súčasťou našej spoločnosti, ich boli nútení aj dodržiavať.


Napríklad?
V Dánsku napríklad operuje gang vedený Pakistancom, ktorý bol dvakrát nepodmienečne odsúdený za trestný čin. Dánsko ho však nemôže vrátiť naspäť do Pakistanu, pretože má v Kodani rodinu. Čaká nás obrovské množstvo práce, kde na jednej strane máme plné právo svoju identitu chrániť, ale na strane druhej máme obrovskú zodpovednosť správať sa civilizovane na úrovni ľudských bytostí, ktoré reflektujú, čo sa odohráva na Blízkom východe, v Afrike. Zrejme sa my, bohatí Európania, budeme musieť s Afrikou podeliť viac ako doteraz.


Akou formou?
Mali by sme byť šikovnejší ako doteraz. Možno by sme mali, obrazne povedané, posielať do Afriky menej rýb a viac udíc. Výzvy sú grandiózne. A buď sa k nim prihlásime a pokúsime sa stať súčasťou riešenia, alebo prepadneme populizmu a budeme súčasťou problému.


Druhým aspektom migračnej krízy je aj zvýšené riziko terorizmu. Úprimne, dá sa vôbec nejakým spôsobom eliminovať? Bratislava je síce ešte stále bezpečné mesto...
Nemali by sme sa uspokojiť s tým, že Bratislava je bezpečná. Hranice sú voľné a stačí, ak si idem zabehať do Wolfsthalu z Bratislavy. Alebo keď sa idem bicyklovať do Hainburgu.


Alebo možno na nákup do Kitsee počas sviatkov.
Tak ja mám rád skôr ten šport. Alebo na druhej strane, do Burgenlandu, to je tiež celkom blízko. Je jasné, že tlaky budú narastať. Druhá rovina je, že všetci cestujeme po svete. Naše deti študujú po celej Európe. To, čo je dnes problémom v Rakúsku, Nemecku, Paríži, je aj problémom slovenským.


A dá sa tomu čeliť?
Hrozby sa dajú minimalizovať. Jednak vytlačením procesu preverovania ľudí, ktorí sa uchádzajú o azyl alebo pracovné povolenie. Optimálne by bolo procesovanie vytlačiť z Európy na sever Afriky. To je však beh na dlhú trať. Na strane druhej, stále viac zdokonaľovať obranno-bezpečnostné, informačné systémy, ako sa len dá. Nie je to len o súčasnej a budúcich migračných vlnách. Je to aj o tom, že mnohé teroristické útoky páchajú príslušníci druhej generácie migrantov.


Dá sa povedať, že Európa je za posledné dve desaťročia najmenej bezpečná?
Nemám dostatok argumentov, aby som toto tvrdenie podložil. Faktom je, že občania sú znepokojení. Nielen od roku 2015, ale už predtým boli teroristické útoky. Prednedávnom sme si pripomenuli výročie 11. septembra a už vtedy sa situácia lámala. Ponúknem jeden agregovaný údaj. Minulý týždeň som čítal štúdiu prestížnej Bertelsmannovej nadácie, ktorá hovorí, že 66 percent občanov Európskej únie si myslí, že EÚ sa nevyvíja správnym smerom. Predstavte si ten paradox, že napriek tomu asi 70 percent občanov tej istej Únie hovorí, že nie je lepšia alternatíva.


Rozvite to konkrétnejšie.
Ľudia sú zneistení. Tvrdia, že sú radi, že sme pokope, že sa spoločný projekt ujal. Ale dve tretiny obyvateľov sú znepokojené. To treba brať vážne na vedomie.


Množstvo času trávite v zahraničí. Vy, Mikuláš Dzurinda ako občan, keď vyjdete na ulicu napríklad v Bruseli, cítite sa nebezpečne?
Keď sa odohral bombový útok v bruselskom metre, neďaleko od sídla Európskej ľudovej strany a zároveň môjho sídla, na ulici, kadiaľ behávam, nebolo mi všetko jedno. Na druhý deň som išiel behať iným smerom. Na uliciach bolo plno vojakov. Inak boli vyľudnené. Avšak na pohľady tých niekoľkých ľudí, ktorých som pri behu stretával, budem dlho spomínať. Pozerali sme na seba s podozrením, šacovali sme sa. Veľmi sa ma to vtedy dotýkalo a cítil som nepokoj.


Čo je teda možné reálne, prakticky urobiť, aby sa ľudia cítili bezpečnejšie a aby povedzme o desať rokov nebolo takéto zazeranie bežné?
Obávam sa, že toto je široká otázka, žiadala by si hodiny diskusií. Ak by som ju chcel poňať z užšieho pohľadu, tak by som povedal možno viac policajtov, tesnejšiu spoluprácu bezpečnostných zložiek, tajných služieb, možno aj menej osobnej slobody, aby sme mali informácie. Menej citlivosti na zásahy do súkromia. Aj keď už vidím, ako ma mnohí ľudia ťahajú za uši.


To je veľmi citlivá téma.
Áno. A vo filozofickejšej rovine – my, demokrati, by sme mali mať silu, odvahu, vôľu zasahovať proti každému prejavu xenofóbie a rasizmu, nacionalizmu, chuligánstva. Nemali by sme sa rozpakovať zasahovať aj na medzinárodnom poli proti štvaniu, provokáciám. Tu niekde sa domnievam, že sme boli v minulosti benevolentní a zlu sme ustupovali viac, ako bolo správne.


O ktorých konkrétnych momentoch hovoríte?
Chcem byť slobodný vo vyjadrení, poviem vám to. Keď sme otvorili nebo preto, aby mohli spojenci vedení USA zakročiť voči Miloševičovi, tak ma išla opozícia, a nielen ona v Bratislave obesiť. Lebo som nechal bombardovať slovanských bratov. Hovorím britko, ale dobre si to pamätám. To, že dnes Srbi rokujú o vstupe do EÚ, v Kosove je pokoj, to už nikto nechce vidieť. Keď som sa prihlásil k medzinárodnej operácii v Iraku, tak ma mnohí ľudia išli rozštvrtiť, lebo som vojenský štváč a amerikán. To, že ľudia ako Saddám Husajn provokovali k takémuto banditizmu, to, že dvojičky v Spojených štátoch nespadli samy, to zrazu nikto nechcel vidieť. Na tomto chcem poukázať, ako bola vtedy Európa rozdelená. Ako nám mnohí nadávali, aký máme vlastne problém so Saddámom Husajnom. Tu niekde však veľmi silno cítim, že sme konali správne. Keď sa objavia takéto tendencie útočiť, likvidovať, nemali by sme sa obávať siahnuť aj po opatreniach, ktoré budú eliminovať hrozby ničenia životov našich vlastných ľudí.

Merkelová, Macron a útlm populizmu v EÚ

Spomínali ste, že Angela Merkelová problémy minimálne v Afrike istým spôsobom aktívne rieši. Máme mnohých čelných predstaviteľov oficiálnych európskych inštitúcií. Nie je však práve ona skutočnou líderkou Európy?
Podľa mňa Európska únia je a aj by mala zostať Úniou. Teda medzivládnou inštitúciou. Všetci vieme, že členské krajiny zverili isté kompetencie centrálnej úrovni. Teda, ako hovoríme, Bruselu – Európskej komisii alebo iným inštitúciám. V rámci týchto kompetencií by mal každý fungovať čo najlepšie. Ale ak by ste ma tlačili do odpovede, kto lídruje našej komunite, tak by som vám na pani Merkelovú kývol. Áno.


A je to Angela Merkelová z podstaty svojej funkcie alebo pre svoje osobnostné danosti?
Oba faktory by som akceptoval. Aj jedno, aj druhé. Ak Európska únia bude Úniou, tak vždy bude os Berlín – Paríž, nechcem povedať dominovať, ale úprimne – bude dominovať. Dosť však záleží na osobnosti kancelára alebo francúzskeho prezidenta. Pána Macrona som nestretol, nepoznám ho, ale niekoľkých francúzskych premiérov a prezidentov som stretol, pracoval som s nimi. Môžem porovnávať. Poznal som sa s kancelárom Schröderom, poznám sa s pani kancelárkou.


Aká teda je, vychádzajúc z vašej skúsenosti?
Pani Merkelová je osobnosťou, pretože je nesmierne pracovitá, skromná a ide po podstate veci. O tom som hlboko presvedčený. Vie, že problémy sú komplexné, veľmi komplikované. Vie, že zjednodušenia jej nepomôžu, a, samozrejme, musí mať božskú trpezlivosť s mnohými európskymi lídrami.


S ktorými napríklad? Narážate na časť našich susedov?
Veď o tom píšete, tak viete, o kom hovorím.


Teda napríklad Maďarsko, Poľsko?
V týchto mesiacoch nepochybne áno. Z času na čas jej každý trocha „pocucá“ nervy.


Aj David Cameron bol zrejme do istého času sympatický premiér.
Napríklad. Alebo taký Holanďan, ktorý si zmyslí, že nebude ratifikovať asociačnú dohodu s Ukrajinou. Problémov je milión.


Európa sa ešte pred rokom triasla pred vlnou populizmu. Teraz akoby ustala. Zodpovedá tento pocit realite?
Začal som tento rozhovor športovou terminológiou. Ak by som ju mal použiť teraz, povedal by som, že sme vykopli loptu z bránkovej čiary. Ale vyhraté nie je. Situácia je krehká. S mikroskopom sledujem kroky Emmanuela Macrona a držím mu palce. Toto môže rozhodnúť. Teraz idú hlasovať o zákonníku práce. Storočnom, ktorý nefunguje a nikto si s ním nevedel dať rady. Ak to Macron zvládne, je tu šanca. Ak nie, bude problém.


Ale viete si predstaviť, že to zvládne? Ide siahať Francúzom akoby na ich DNA.
Musí, nemá veľmi na výber. Krajina je zadlžená, štruktúra hospodárstva neudržateľná, štrukturálna nezamestnanosť najmä mladých ľudí katastrofálna. Jednoducho musí. Ale mám aj dobrý pocit, že chce, že si je toho vedomý. Miestami som si tým istý nebol, či to nie je iba pozlátka, istý druh populizmu. Ale zdá sa mi, že ide. Držím mu všetky palce.


Na celoeurópskom poli prebiehajú diskusie aj o harmonizácii v daňovej či sociálnej rovine. Daňové základy, minimálna mzda, možno pracovné právo. Je to cesta?
Nie sú to podľa mňa témy, ktoré nám prioritne pomôžu. Skôr sa obávam, že poškodia vnútornej konkurencieschopnosti. V preambule Lisabonskej zmluvy máme zakomponovaný princíp, ktorý je veľmi starý a overený časom. Subsidiarita. Ak sa budeme držať tohto prístupu, slobody človeka, jeho zodpovednosti za vlastný život, primárne, keď mu na to budeme vytvárať predpoklady, tak veľmi rýchlo dospejeme k záveru, že harmonizácia daní je skôr kontraproduktívna ako produktívna záležitosť.


V čom?
Na jednej strane je normálne, že by sa chudobnejšie krajiny mali životnou úrovňou vyrovnávať bohatším. Máme európske, kohézne fondy. Ale nie je krajší nástroj, ak si budeme konkurovať, súťažiť, kto má lepší daňový systém? Som bytostne presvedčený, že áno. Reči o tom, ako zjednotiť niektoré predpisy, vyrovnávať daňové sadzby, sú úplne scestné.


Predsa len, neuberá sa európska diskusia práve týmto smerom?
Nie je to téma dňa. Otázka harmonizácie daní zastihla v úrade ešte mňa, v roku 2006. O tri roky neskôr bola veľmi horúca. Bránili sa jej však mnohé krajiny práve z tých dôvodov, ktoré som spomenul. Nemyslím si, že by mal byť mainstream Európskej únie. Téma, ktorá je kľúčová a mala by byť úplne na začiatku, je jednotná zahraničná politika. Aby sme vedeli pomenovať spoločné hrozby, spojencov, partnerov.


Ale o nej sa už tiež hovorí veľmi dlho?
Na tom sa treba zhodnúť. Nevidím dôvod, prečo by sme sa nemohli. To nikoho neoslabuje. Nie sme schopní 27 sa dohodnúť, ako vnímame Rusko? Ako vnímame Severnú Kóreu, Čínu?


Minimálne v prípade Ruska sme v jednej fáze neboli.
Prepáčte za britký výraz, ale to je prúser. To je potom egoizmus. Musíme ho prekonať, lebo je to v záujme všetkých. Ak budeme ťahať za jeden povraz v otázke zahraničnej politiky, potom sa jednoducho dohodneme na obrannej politike. Toto sú témy a mali by byť témy najbližších rokov.


A nie je to podmienené práve jadrom? Ak nie je schopných dohodnúť sa všetkých 27 krajín, tak aspoň nejaká časť.
Už sa to v zásade deje, keď užšie spolupracuje menšia skupina krajín, ako je „dvadsaťsedmička“. Napríklad v oblasti eura. Aj keď možno euro nie je najlepší príklad posilnenej spolupráce, keďže je záväzkom všetkých, vyplývajúci z Lisabonskej zmluvy.


Ak by som chcela byť zlá, poviem, že takých záväzkov bolo... Minimálne v prípade niektorých krajín sa dá pochybovať, či euro prijmú.
Preto som z istého hľadiska bol schopný aj eurozónu chápať ako príklad posilnenej spolupráce. Pozrite sa, je nás 27, keď Britov dáme nabok. V Schengene nás je plnohodnotne 23. V eurozóne sme 19. Pred pár mesiacmi 16 krajín podpísalo dohodu o spoločnom prokurátorovi. Už máme štvrtú, inú kompániu. Máme aj precedens na klasickú posilnenú spoluprácu, a to je rozvodové konanie manželov, ktorí pochádzajú z viacerých krajín. Slovensko nie je súčasťou tejto spolupráce. Zdá sa mi, že toto je východisko. Najbližšie očakávam diskusiu okolo európskej obrany a spoločnej azylovej politiky. Nedokážeme čeliť migrácii, ak nebudeme schopní zjednocovať azylovú politiku. Tam sa ukáže, aj čo hrá súčasná slovenská vláda.


Prečo?
Pretože ľahko sa vykrikujú pekné, ľúbivé heslá. Kto by nechcel byť v elitnom klube? Kto by nechcel hrať NHL? Ale keď príde na lámanie chleba... Uvidíme. Vyzerá to tak, že v najbližších rokoch to budú rôzne zoskupenia krajín, ktoré budú ochotné spolupracovať v tej či onej oblasti. Ale v konečnom dôsledku mi inštinkt hovorí, že ako celok budú konvergovať k sebe. Vnútorne aj cítim, že ľudí, ktorí presadzujú a pretláčajú myšlienku posilnenej spolupráce, vlastne tak trocha motivuje aj myšlienka, že intenzívnejšia spolupráca krajín, ktoré tlačí topánka v istých oblastiach, bude vyvíjať tlak aj na tých ostatných, aby sme sa mali viac k sebe.


Teraz k vám osobne. Ako aktuálne vyzerá váš bežný pracovný týždeň?
Som dosť zaneprázdnený človek. Minulý týždeň som odchádzal z Bratislavy do Kodane. Potom som sa presunul do Bruselu. Na víkend som priletel do Bratislavy a vo štvrtok (dnes, pozn. red.) už idem do Kyjeva. V nedeľu idem na nárazníkovú zónu do Slavjanska. Vrátim sa v pondelok z Kyjeva a potom Brusel a medzitým veľa behám.


A čo je aktuálne váš pracovný cieľ?
Rád by som svojou skúsenosťou prispel k tomu, že v Európe sa budú prijímať dobré rozhodnutia. S mojím tímom sa najviac venujeme práve týmto otázkam. Aká by mala byť Európa zajtra, pozajtra. Kam by sme mali smerovať? Toto sú témy, kde sa človek, ktorý má rád politiku, môže realizovať.

Kto je Mikuláš Dzurinda
Bývalý dvojnásobný premiér a exminister zahraničných vecí pôsobí od decembra 2013 na poste prezidenta think tanku európskych ľudovcov – Centra pre európske štúdiá. V ostatných parlamentných voľbách v roku 2016 za poslanca nekandidoval. Predtým bol lídrom strán KDH, SDK, SDKÚ, SDKÚ-DS. V roku 2014 spolu s Ivanom Miklošom vystúpili z SDKÚ-DS, údajne kvôli nenaplneným ambíciám strany. Mikuláš Dzurinda je ženatý, má dve deti.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.