Franz Kafka žil v prostredí, ktoré nebolo židovstvu práve naklonené. Jeho vzťah k vlastnému židovstvu bol komplikovaný a verejne sa k tomuto náboženstvu nehlásil. Aféry rituálnych vrážd v monarchii ním však otriasali. Keď v roku 1916 dočítal tragédiu Arnolda Zweiga Rituálna vražda v Uhorsku opisujúcu proces v Tisze-Eszlár, ktorý v roku jeho narodenia začal novú epochu nepriateľstva proti židom, napísal v liste svojej snúbenici Felicii Bauerovej: "Na jednom mieste som musel prestať čítať, sadnúť si na pohovku a nahlas plakať."
Téma procesu týkajúceho sa rituálnej vraždy, história beilisovského procesu v Odese roku 1911, sa stali námetom jednej z jeho poviedok, ktoré Dora Diamantová zničila pri berlínskom pálení rukopisov v zime 1923. Najvýznamnejšou aférou, ktorá priamo ohrozovala židov v Kafkovom životnom priestore, bola však Hilsneriáda.

Dôvod sa vždy nájde
Prvého apríla 1899, deň pred Veľkou nocou, bola na ceste z českej Polnej do neďalekej dediny nájdená mŕtvola devätnásťročnej dcéry domkára - Anežky Hrůzovej, s veľkou reznou ranou na krku. Podobne ako v roku 1883 v obci Tisza-Eszlár išlo o vraždu dievčiny, ku ktorej chýbal vrah aj motív. Tentoraz sa však aféra nezačala v zabudnutej uhorskej dedinke, ale v centre Čiech, kde český radikalizmus, bičovaný zdivočenou tlačou po krachu mladočeskej politiky vo Viedni, hľadal nový ventil. Pražský redaktor nízkonákladového antisemitského "plátku" Jaroslav Hušek, spoluzakladateľ Národní obrany, ako samozvaný prokurátor upozornil na prípad z Polnej viedenského kresťansko-sociálneho politika Schneidera a zároveň naznačil, že páchateľom by mohol byť židovský tovariš Leopold Hilsner. Od chvíle, keď sa prepojil lokálny a ústredný antisemitizmus v Rakúsku, sa aféra vyvíjala mimo inštitucionálneho a štátoprávneho rámca a smerovala k davovo psychologickému procesu proti židovstvu ako takému, ktorý sa nemohol skončiť inak, než od počiatku jasným rozsudkom viny.
Skôr než zasadol súd, roznietili novinári v Polnej antisemitské vášne a inštalovali špeciálny súdny tribunál, ktorý si podrobil miestne politické úrady, viedol protokoly a vypočúval svedkov. Hneď po prvých novinových správach sa agitácia lavínovito rozšírila a zatiaľ čo sa viedenská antisemitská tlač ešte stále vyjadrovala opatrne, zastrene a mysticky, vyjadrovali mladočeské noviny zreteľný názor, že ide o prípad rituálnej židovskej vraždy. Klerikálna česká tlač sa začala vyžívať v "presných" opisoch techniky podrezávania hrdla pri kóšerovaní obete. Výsledky tejto pseudovedeckej diskusie napĺňali početné zväzky bulvárnej literatúry o rituálnych vraždách a celú krajinu zaplavila vlna pohľadníc Hilsnera a Polnej. Rituálna vražda sa stala hlavnou atrakciou na jarmokoch po celých Čechách.

Česká dreyfusiáda
Viedenský kriminalistický psychológ Arthur Nussbaum o tejto afére neskôr napísal: "Sú to príšerné spomienky, pamäť sa od nich ani nedokáže oslobodiť. Keď uvážime, že u prevažnej časti dedinského obyvateľstva má všetko vytlačené silu autentickosti, ktorá je navyše umocnená neuveriteľne rafinovaným textom, potom si môžeme ľahko predstaviť, ako desivo museli tieto paškvily pôsobiť na názory a myseľ obyvateľstva."
Každé absurdné klamstvo, ktoré vyplodila z reťaze pustená viedenská tlač, prezentovali mladočeské Národní listy a tlač českého klerikalizmu ako svätú pravdu. Obvinenie z krvavej vraždy sa ukázalo ako nesmierne účinný prostriedok antisemitskej agitácie. Pretože: "Predstava, že židia vraždia z náboženských dôvodov a za obete svojho náboženského fanatizmu si vyberajú nevinné deti, mládencov a dievčiny - táto myšlienka musela vo veriacom dave rozvíriť aj tie najtemnejšie hlbiny a potrestanie zvrhlých zločincov sa muselo javiť ako svätý a bohumilý čin."
Proces sa tak stal "ľudovým súdom", pri ktorom bola justícia odsunutá do úlohy štatistu. Krátko pred vypuknutím aféry bol v Rennes odsúdený Dreyfus a česká nacionalistická tlač jasala. Niet divu, že prokurátor v Kutnej Hore vyhlásil proces za českú dreyfusiádu.
Žalobca Karel Baxa prevzal ako zástupca rodiny zavraždenej úlohu svätého pomstiteľa; virtuózne hral na klaviatúre obscénnej dobovej prudérnosti, keď do svojej argumentácie vplietal motív vyzliekania, zhanobenia a zabitia:
"Vžime sa do situácie - dievčina kráča domov, v myšlienkach už je medzi svojimi, nič zlé netuší, ani v najmenšom jej nenapadne myšlienka na vraždu - odrazu je omráčená a v moci ju má niekoľko ľudí, ktorí z nej začínajú strhávať šaty zúrivým a násilníckym spôsobom. Predstavte si situáciu mladého počestného dievčaťa, keď nadobudla vedomie a videla, že je v rukách troch neznámych ľudí, ktorí očividne patria k inej, odpornej rase, ako sa na ňu vrhajú ako na obetné zviera."

Národná slepota
Počas súdneho pojednávania sa auditórium postupne menilo na zbor, ktorý jednotlivé scény sprevádzal hlasnými prejavmi nevôle. Hilsner bol nakoniec odsúdený na smrť, radikálni Mladočesi dosiahli víťazstvo a dožadovali sa naplnenia rozsudku. Emocionálny tlak hilsneriády sa premenil na vážnu hrozbu bojkotovania židovských obchodníkov, o ktorú sa usilovali nacionalistické sily už od počiatku národnostného zápasu. Obľúbeným sa stal detský popevok: "Nekupujte u židů, cukr, kávu, šmolku, židé, ti nám zabili, jednu mladou holku."
Jediný, kto v Čechách vyhlásil boj proti tomuto masovému šialenstvu, bol profesor sociológie a politický outsider - Tomáš Masaryk. Veľmi opatrne ho podporovala sociálna demokracia. Nemal však úspech, nacionalistické myslenie príliš podkopalo právne základy štátu a šovinistická verejnosť dala Masarykovi prezývku Macesryk. Charakteristické sú výčitky, ktorými Masaryka zahrnuli jeho študenti z pražskej univerzity: "Masarykovi vyčítáme, že v tak pohnutých dobách, kdy je nutné, aby lid stál jako jeden muž proti nepřátelské vládě, chce kvůli jednomu židovi roztříštit národ a tím ho oslabit. Pracuje tak ve prospěch expanzivního němectví." Ešte v roku 1914 na to budúci prezident Československej republiky s odporom spomínal: "Ještě dnes vidím ustrašené tváře mnoha svých známých; vzpomínám si, jak se mi vyhýbali a jak mi byl objasňován antisemitský klerikalizmus, vzpomínky, které dodnes tíží mou unavenou duši..."
Aj keď hystéria okolo rituálnych vrážd pomaly odznievala a koncom prvého desaťročia nového storočia sa strašidelné zvesti o židovskom "vysávaní krvi, upírstve a varení polievky z krvi" vyskytovali len zriedkavo, vplyv primitívneho antisemitizmu otupil až vznik Československa, štátu, ktorý založil starý a opľúvaný profesor Masaryk.