Podnikateľ musí zaškoľovať a stále vzdelávať zamestnancov, komunikovať s nimi o obchodných cieľoch a stratégii firmy, tvoriť motivačné programy či riešiť medziľudské vzťahy v kolektíve. Kedy sa investície do zamestnancov považujú za daňové výdavky?
Posúdenie výdavku: Z pohľadu podnikateľa sú tieto výdavky vynaložené v súvislosti s výkonom jeho podnikateľskej činnosti. Nepovažuje ich za dar, jednostranne za poskytnuté plnenie bez získania vlastného úžitku. Slovami zákona o dani z príjmov -- predmetné výdavky na zamestnancov považuje podnikateľ za daňové výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov.
Okrem tohto takzvaného všeobecného testu daňovej uznateľnosti obsahuje zákon o dani z príjmov aj osobitné ustanovenia, ktoré upravujú výdavky vynaložené v súvislosti so zamestnávaním. Zjednodušene ich možno zhrnúť takto:
-- mzdy a ostatné pracovnoprávne nároky zamestnanca sú považované za daňový výdavok vo vynaloženej výške a
-- ostatné výdavky -- vzdelanie a rekvalifikácia, stravovanie, cestovné náhrady, starostlivosť o zdravie -- budú považované za daňové výdavky, ak budú splnené podmienky stanovené v osobitných predpisoch a/alebo len v určenej výške.
Príklad:
Podnikateľ zorganizoval pre svojich zamestnancov dvojdňový pobyt v hoteli vo Vysokých Tatrách. Prepravil ich prenajatým autobus. Zamestnanci prespali v hoteli jednu noc. Mali možnosť využiť služby maséra, cena bola zahrnutá v nocľažnom. Zamestnanci si mohli osobitne objednať pobyt v saune. Zamestnanci sa stravovali v hoteli podľa vopred pripraveného menu. Zamestnávateľ uhradil poplatok za prenájom rokovacej miestnosti a ozvučovacej a osvetľovacej techniky. Po skončení pracovného stretnutia vystúpila tanečná skupina. Po spoločnej večeri boli niektorým zamestnancom odovzdané vecné dary pri príležitosti výročia založenia firmy. Na druhý deň zamestnanci absolvovali sociálny tréning, tzv. teambuilding, ktorý organizovala profesionálna firma.
Riešenie:
Pri určovaní daňovej uznateľnosti vynaložených výdavkov je potrebné najprv posúdiť, čo je hlavným cieľom akcie. Je zrejmé, že išlo o pracovné stretnutie. Preto výdavky na prepravu, nocľažné, prenájom miestnosti a techniky budú daňovo uznané v plnej výške a pre zamestnanca nepredstavujú príjem.
Účasť zamestnanca nebola dobrovoľná, preto sa na ňu hľadí ako na výkon pracovnej činnosti v režime pracovná cesta. Na pracovnom stretnutí sa riešili otázky a problémy týkajúce sa obchodnej činnosti firmy. Ako dôkaz bude slúžiť prezenčná listina, program pracovného stretnutia, záznam zo stretnutia a podobne.
Poskytnutie služby maséra sa nebude posudzovať osobitne, avšak či ju zamestnanec využil alebo nevyužil, nemá to vplyv na cenu nocľažného.
Pobyt v saune nie je daňovo uznaný výdavok a pre zamestnanca je to zdaniteľný príjem. Ak by služby maséra poskytol zamestnávateľ vo vlastnom alebo prenajatom zariadení (rekreačné, zdravotnícke, telovýchovné, športové), jeho použitie by sa považovalo pre zamestnanca za oslobodený príjem.
Počas pobytu dostali zamestnanci bezplatne stravu. V praxi nie je ustálený názor, či tieto výdavky môže podnikateľ zahrnúť do daňových výdavkov v plnej výške alebo len do výšky limitu stanoveného osobitným predpisom. Daňová správa zastáva názor, že sa na uvedenú situáciu má aplikovať ustanovenie § 5 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, z čoho vyplýva, že hodnota poskytnutej stravy nad limit stravného sa má považovať za nedaňový výdavok. Na strane zamestnanca ide o príjem oslobodený od dane.
Pokiaľ by stravovanie bolo poskytnuté zamestnancom na akcii, ktorá nespadá pod režim "na pracovisku" alebo pracovná cesta, výdavky nie sú daňovo uznané a hodnota poskytnutej stravy sa u zamestnanca zdaní. Tu nastávajú problémy. Nie je napríklad možné určiť hodnotu stravy pre každého zamestnanca, ak bola poskytnutá formou švédskych stolov.
Názor SKDP:
Slovenská komora daňových poradcov (SKDP) už v minulosti predostrela daňovej správe tento problém a snažila sa nájsť riešenie akceptované oboma stranami. K názorovej zhode nedošlo. SKDP sa prikláňa k názoru, že keďže nie je možné presne stanoviť výšku príjmu pre jednotlivého zamestnanca (ak vôbec nejaký príjem bol dosiahnutý -- zamestnanec vôbec nemusel konzumovať jedlo) a keďže zákon o dani z príjmov neobsahuje žiadnu úpravu o špecifickom stanovení výšky príjmu v takýchto prípadoch, nie je možné zdaniť príjem na strane zamestnanca.
Výdavok vynaložený na vystúpenie tanečnej skupiny spadá do rámca zábavy, preto pre zamestnávateľa predstavuje nedaňový výdavok, zamestnanec nezdaňuje nič.
Vecné dary zamestnancom vo všeobecnosti patria medzi nedaňové výdavky zamestnávateľa, iba ak by ich bolo možné považovať za nárokovateľné v zmysle osobitnej úpravy, napríklad aj v zmysle kolektívnej zmluvy. Hodnota daru sa zahrnie do zdaniteľných príjmov zamestnanca.
A ako je to s výdavkami na tréning sociálnych zručností, takzvaný teambuilding? Tieto tréningy sú zväčša organizované ako športové alebo spoločenské aktivity, pričom účastníci riešia určité konfliktné situácie formou zábavy, osvojujú si zručnosti, prekonávajú komunikačné bariéry a prehlbuje sa pocit lojálnosti k firme.
Záver:
Forma organizovania teambuildingov môže viesť k zjednodušenému záveru, že ide o výdavky vynaložené na zábavu, ktoré nie sú daňovo uznateľné. Má sa však daňová uznateľnosť výdavkov posudzovať podľa formy alebo podľa obsahu?
Odpoveď nájdeme v základnej zásade: v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah úkonu. To však neznamená, že obhájiť daňovú uznateľnosť takýchto výdavkov pri prípadnej daňovej kontrole bude jednoduché.
Odporúčanie:
V každom prípade treba mať pripravený "defence file", teda spis s dôkazmi o účele vykonania tréningu, analýze problémov, vyhodnotení akcie, otestovaní účastníkov a podobne. Príkladom môže byť vyslanie zamestnancov z obchodného oddelenia na absolvovanie tréningu predajných zručností alebo riešení reklamácií, ale napríklad aj v situáciách, keď firma potrebuje riešiť nahromadené konflikty v kolektíve, ktoré vyústili k zvýšenej fluktuácii alebo prijatie a osvojenie si nových pravidiel firemnej politiky.
Vypracovala: Ing. Viera Karlíková, daňová poradkyňa, členka SKDP