Slovenčina sa dá označiť za pravidelnejší, ľahší jazyk, no my Slováci máme stále väčší potenciál osvojovať si češtinu než Česi slovenčinu, najmä preto, že nás viac obklopuje. "Je prirodzené, že deti v princípe druhému jazyku až tak nerozumejú," vraví Mira Nábělková.

Československo sa rozdelilo pred 17 rokmi. Zmenil sa za ten čas náš vzťah k tomu druhému jazyku?
Prirodzene, všeličo sa zmenilo, je to však oblasť, kde sa ťažko vynášajú všeobecné súdy. Niečo sa zmenilo priamo rozdelením, no mnohé sa mení priebežne, napokon, postupne aj dorastá generácia mladých ľudí, ktorí spoločný štát nezažili. Zásadný posun asi priniesla zmena postavenia, keď sa naše jazyky v druhom prostredí stali menšinovými. No hoci to ovplyvnilo ich vzájomný dotyk a u niekoho možno aj postoje, všeličo z predchádzajúceho spolužitia slovenčiny a češtiny, predovšetkým v tej priamej komunikácii Slovákov a Čechov, funguje ďalej.

Napríklad?
Z hľadiska vzájomných kontaktov je dôležitá možnosť používať slovenčinu a češtinu pri stretnutiach. Taký ten predpoklad, že si budeme rozumieť, aj keď to nemusí byť vždy a všade. Tí, čo rástli a žili v čase pred rozdelením, keď si Slováci aj Česi prirodzene osvojovali druhý jazyk cez médiá, najmä televíziu, čítaním, stretnutiami, nesú si v mnohom tieto schopnosti a návyky ďalej.

Predsa asi všetci cítime, že sa veľa vecí zmenilo...
Nie sme tak často a tak rozmanito v kontakte s druhým jazykom. Je to výraznejšie v českom prostredí, kde sa slovenčina dosť vytratila z médií. V spoločnom štáte sme vnímali ako čosi celkom prirodzené striedanie češtiny a slovenčiny v rozličných sférach života, ako samozrejmé sa vnímalo aj nadobúdanie pasívneho bilingvizmu. Dnes to celkom tak, najmä v českom prostredí, nie je.

Takže sa dá povedať, že toto rozdelenie spôsobuje určité "zabúdanie" jazyka, aj to, že si možno budeme menej rozumieť a horšie hovoriť po česky?
Do istej miery, je to individuálnejšie, než to bolo predtým. Len by som ešte pripomenula, že v česko-slovenskom jazykovom kontakte je prvoradé rozumenie, teda spomínaný pasívny bilingvizmus. Hovoriť po česky alebo po slovensky, to sa už týka predovšetkým ľudí žijúcich v druhej krajine.

Môže sa teda Slovák, ktorý sa vyberie do Česka študovať či pracovať, naučiť dobre po česky?
Prirodzene, môže, hoci to zväčša nie je nevyhnutné. Do hry však vstupuje veľa okolností, niekto sám chce, v niektorých zamestnaniach sa to aj vyžaduje. No až keď sa pokúšame hovoriť po česky, začína byť zrejmé, koľko je medzi našimi jazykmi rozdielov. A aj tým, že prechodné štádium komolenia znášame horšie ako pri inom jazyku, si väčšmi uvedomujeme vlastnú nedokonalosť. Nejaké predpoklady na prechod k aktívnej češtine sú prirodzene už v pasívnom ovládaní jazyka. I to, do akej hĺbky češtine rozumieme, ako ju poznáme, závisí od priebežného rozvíjania osobných znalostí v kontakte s ňou.

A čo naše deti? Zabúdajú ten druhý jazyk?
Pri deťoch nejde o otázku "zabúdania", ale o budovanie tohto pasívneho bilingvizmu, schopnosti rozumieť -- a to závisí a bude závisieť od toho, do akej miery sa budú s druhým jazykom stretávať.

Vládne tu stereotyp, že naše deti si už nerozumejú. Čo si o tom myslíte?
Ešte by som dodala, že súčasťou rozšírených predstáv je aj to, že predovšetkým české deti už nerozumejú slovenčine, kým slovenské češtine áno. Na takom pohľade je trochu pomýlené, že sa zdôrazňuje to "už". Je prirodzené, že deti v princípe druhému jazyku až tak nerozumejú.

Prečo? Nebolo to tak...
Malé deti ho predsa neovládali nijako úžasne ani za spoločného štátu. Rozdiel je však v tom, že vtedy mali príležitosť postupne si ho prirodzene osvojovať. Napríklad české deti majú teraz obmedzený prístup k slovenčine. Je to taký začarovaný kruh. Od predpokladu, že deti "už" nerozumejú, sa odvíja predstava, že nie je ani vhodné, aby sa im ponúkali texty v druhom jazyku, a teda si ho tou prirodzenou cestou ani neosvojujú. Ak sa potom pozrieme na trošku vyššie vekové kategórie, na dnešných českých mladých ľudí, tam do istej miery treba pripustiť, že "už" nerozumejú tak, ako rozumeli mladí v ich veku v čase spoločného štátu alebo ako ich terajší slovenskí rovesníci. Aby sa taký vývoj oslabil, Česi sa rozhodli v nejakej miere vrátiť slovenčinu do škôl.

Žijete a učíte v Prahe. My často sledujeme český dabing, čítame české preklady kníh, pozeráme pôvodné české filmy či seriály. Ako to je na opačnej strane?
Všetko to, čo spomínate, je vo vzťahu k slovenčine v českom prostredí podstatne chudobnejšie. Na rozdiel od nás sa však Česi so slovenčinou častejšie stretávajú v priamych kontaktoch so Slovákmi. Prirodzene rozdielne podľa toho, kde žijú. V mestách s vysokými školami, divadlami, nemocnicami, s rozličnými pracovnými príležitosťami počuť slovenčinu vcelku bežne.

Dá sa vlastne posúdiť, ktorý jazyk je ťažší?
Zo systémového hľadiska je na učenie ťažší jazyk, ktorý má zložitejší gramatický systém, viac rozličných nepravidelností či výnimiek. Slovenčina a čeština patria do tej istej skupiny jazykov, rámcovo sú veľmi podobné, slovenčina však v porovnaní vyznieva ako pravidelnejší, a teda jednoduchší jazyk. Dalo by sa to ukázať na mnohých príkladoch.

Z toho by mohlo vyplývať, že Čechom sa ľahšie učí slovenčina než Slovákom čeština? Nezdá sa to však.
To je otázka, pri ktorej treba brať do úvahy viacero faktorov. Keby sme sa odpichli od toho, že Slováci sú v oveľa intenzívnejšom kontakte s češtinou než naopak, čo prirodzené osvojenie si druhého jazyka uľahčuje, sú to aj niektoré vlastnosti slovenčiny, ktoré Slovákom umožňujú ľahšie porozumenie češtine a jej osvojovanie. Hovorená slovenčina je zase bez návyku pre Čechov na vnímanie ťažšia pre splývavejšiu výslovnosť, povedzme v spojeniach slov s otcom, k mostu sa im pri slovenskej výslovnosti zotcom, gmostu, ktorá sa odlišuje od češtiny, význam môže trochu strácať. Ľudia s dlhoročným návykom si ťažko vedia predstaviť, ako asi znie druhý jazyk dieťaťu alebo mladému človeku, keď žiaden takýto návyk nemá. Akokoľvek, ak hľadíme do budúcnosti, bolo by iste škoda o to všetko, čo blízkosť našich jazykov ponúka, prísť.
 
 
Kto je Mira Nábělková
Narodila sa v r. 1956 v Martine, študovala slovakistiku a rusistiku na FiF UK v Bratislave. Od skončenia školy pracuje v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave, vydala monografiu Vzťahové adjektíva v slovenčine, podieľa sa na postupnej príprave dielov Slovníka súčasného slovenského jazyka. Od roku 1990 pôsobí aj v českom prostredí, v súčasnosti je docentkou v Kabinete slovakistiky Ústavu slavistických a východoevropských studií FF UK v Prahe. Venuje sa výskumu česko-slovenských jazykových vzťahov, knižne vydala monografiu Slovenčina a čeština v kontakte. Pokračovanie príbehu. V roku 2004 dostala striebornú medailu Masarykovej univerzity v Brne za prínos k rozvoju českej slovakistiky.

Súťaž o knihu:

Čo znamenajú v slovenčine tieto české slová: řeřicha, vor a tuřín?
Odpovede posielajte e-mailom na adresu Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript., alebo na adresu ECOPRESS, a. s., 820 07 Bratislava, P.O. Box 35, Seberíniho ulica 1.
E-maily i obálky musia byť označené helsom Súťaž -- Víkend. Odpovede posielajte do budúceho štvrtka (vrátane). Pri poštových zásielkach rozhoduje dátum na pečiatke. Výhercovi zašleme knihu od Miry Nábělkovej Slovenčina a čeština v kontakte. Pokračovanie príbehu, kde sa môžete dočítať viac o problematike vzťahu češtiny a slovenčiny.