22.10.2010, 00:00

Byť ženou ešte nie je sexi. V Afganistane

Moslimky v Afganistane. Prídu vám na rozum ženy zahalené od hlavy až po päty, bez možnosti vyjadriť názor, bez možnosti voľne sa pohybovať? Stredoázijská krajina sa snaží zbaviť sa tejto nálepky.I keď sa jej to nie vždy darí.

Za dverami triedy sedia študentky. Trochu staršie študentky. "Chcela som sa naučiť čítať a písať,“ hovorí 38-ročná Shaima, jedna zo žien, ktoré dostali v tejto škole druhú šancu na vzdelanie, ktoré im bolo odopierané. Doma ju čaká deväť detí a manžel. A ten je rád, že bude konečne vedieť čítať. No nie všetci afganskí muži sú takí tolerantní.

Džemom za práva žien
"Snažíme sa vysvetliť ľuďom, akú dôležitú úlohu hrajú ženy v domácnostiach. Naším cieľom nie sú iba tréningy, ale aj pomôcť presvedčiť komunitu, že aj ich príspevok sa ráta,“ vysvetľuje Maryam Rahmani, riaditeľka organizácie Afgan Women’s Resource Center (AWRC), ktorá v provincii Parwan pomáha ženám naučiť sa, ako sa pestuje a zavára ovocie a zelenina, ako si pred varením treba umyť ruky, alebo čo pripraviť svojmu batoľaťu na večeru. Chcú,

aby tieto vedomosti ženy speňažili a zaváranie či robenie džemov povýšili na zárobkovú činnosť.

"Zamerali sme sa na ženy, ktoré nemajú príliš veľa možností, ako sa zapojiť do práce,“ dopĺňa Matúš Búran z organizácie Človek v ohrození, ktorá na tomto projekte spolupracuje s AWRC. A popritom sa môžu zúčastniť aj na hodinách čítania a písania.

No i napriek tomu, že chodia do ženského centra, potrebujú súhlas svojich manželov. Tak to jednoducho v Afganistane funguje.

Ani jedna dáma
Dvadsaťdvaročná Maria Shams mala šťastie študovať, dnes pracuje ako reportérka v televízii. "V Afganistane je ťažké pracovať ako novinárka,“ hovorí Maria. "Do niektorých provincií afganská žena nemôže cestovať. Ale ja robím iba v Kábule alebo na severe krajiny.“ Má šťastie, že rodina ju pri jej práci podporuje.

Už pár rokov môžu ženy v Afganistane oficiálne chodiť do školy. Len v niektorých školách sa stále pre ne nenájde miesto. "Ak by chceli študovať, museli by mať separátne internáty, čo je zatiaľ kapacitne nemožné. Ak sú ubytovacie priestory, tak je to pre chlapcov,“ hovorí Petra Weissová, ktorá pracuje na projekte Člověka v tísni na vzdelávanie učiteľov na poľnohospodárskych školách.

A množstvo zapojených učiteliek? Mizivé. "Ja som mala z celého toho kvanta školených učiteľov asi päť percent žien.“ Minulá vláda Talibanu zabránila ženám vzdelávať sa, učiteliek je teda málo. A tie čo sú, zostávajú v meste.

Postrach burka
Ako do ulíc, úradov, bánk a médií pribúdajú ženy, veľmi pomaly sa z nich vytrácajú burky (tradičné oblečenie moslimiek, pozn. red.). Na dedinách skôr pomaly ako veľmi. I keď ženám už je dovolené odhaliť svetu aspoň časť tváre, osvetou neprešli všetci manželia.

"Keď som prišiel pred takmer štyrmi rokmi do Kábulu, všetky ženy nosili burky. Keď našu pestúnku prvýkrát videl môj malý syn, utiekol. O dva mesiace ju prestala nosiť,“ hovorí George Opundo, ktorý do Afganistanu prišiel z Kene. "V niektorých organizáciách sa už burka nenosí vôbec alebo iba, keď sa ide von.“

Nie všetky provincie krajiny sa však menia tak rýchlo ako hlavné mesto. V dedinách vidno stále veľa žien v burkách a tie, ktoré ich nosia v Kábule, sú s najväčšou pravdepodobnosťou tiež z vidieka. Tie, ktoré sa v burkách necítili dobre, ich prestali nosiť. No niektoré sa svojho modrého kusa odevu nevedia vzdať. Zostáva pre ne ochranou pred vonkajším svetom, rešpektovaním tradícií alebo príkazom manželov. "Keď hovoríme o demokracii, každý by mal mať právo rozhodnúť sa, čo bude nosiť. Ak sa žena rozhodne nosiť burku, treba jej to dovoliť. Tak ako nosiť minisukňu, džínsy či niečo iné,“ pripomína Maryam.

Krajina troch pohlaví
"Koluje vtip, že pohlavia sú tu tri: muži, ženy a cudzinky,“ smeje sa Petra. Pre mužov je vidieť cudziu manželku tabu a nemôže sa s ňou zdržiavať v jednej miestnosti. Cudzinky majú výhodu, že sa do ženských kruhov dostanú ľahko. Veď ako cudzinka ste vážená kategória, ku ktorej sa pristupuje s úctou a rešpektom.

"Ja aby som veľmi chcela veriť, že postavenie žien sa zlepšuje, ale ženy sú stále obmedzované v pohybe. Na jar prišla Heratská rada starších náboženských predstaviteľov s vyhlásením, že by bolo vhodné, aby sa ženám zakázalo cestovať bez mužského sprievodu.“ A mnohým mužom sa zdá normálne, že rozhodujú za ženy.

Zatiaľ čo mestá zo seba pomaly striasajú rigidné pravidlá islamu, dediny sa ich skalopevne držia. Rozhodnutie rýchlo vydať dcéru, pretože zaťažuje rodinný rozpočet, je bežné. Niektoré rodiny sú dokonca ochotné prezliekať dcéru za chlapca, aby si tak zlepšili pošramotenú povesť nedostatku chlapcov. Samozrejme, s tichým súhlasom okolia a príbuzných.

"Tu je pravidlo, že žena patrí výsadne mne a nie je nezávislá. Musí urobiť, čokoľvek poviem. Je môj sluha,“ dodáva Afganec Abdul Karim Fahimi. Sám sa výsady diktovať manželke pravidlá vzdal. Veď predsa žijeme v dvadsiatom prvom storočí. Alebo nie?