08.10.2007, 00:00

Vďaka cene nezačnem písať lepšie

Jeho kniha Liečiteľ sa stala minulý týždeň najlepšou slovenskou prózou roka 2006. Je presiaknutá Afrikou, do ktorej sa vracia už desať rokov. Spisovateľ Marek Vadas.

Marek Vadas navštevuje Afriku už desať rokov. Knihu Liečiteľ sa pokúsil napísať očami Afričana. Snímka: archív Mareka Vadasa
Zdroj: archív Mareka Vadasa

Šek na 200-tisíc korún ste si prebrali bez slov, so skromným úsmevom. Zdá sa, že nie ste práve mediálny typ...
Veľmi nie, večer po vyhlásení ceny som musel robiť asi šesť alebo sedem rozhovorov. To sa mi ešte nikdy nestalo. A nebol som vo svojej koži.

Je to trochu paradoxné. Pracujete totiž v reklame, kde treba mať ostré a priebojné lakte...
V reklame pracujem preto, aby som mohol žiť, literatúra je o niečom inom. V reklame dosť dlho pracujem na tom, kým základnú myšlienku dám do jednej jednoduchej vety, ktorú musí pochopiť aj tá najširšia cieľová skupina. Na literatúre je pre mňa zaujímavé to, že nemusím prehovárať k takej širokej skupine a hovoriť všetko po lopate. V texte môže ostať aj priestor na premýšľanie alebo na pocity.

Na internete vás jeden čitateľ označil za Salvadora Dalího literatúry, iní vás pasujú za predstaviteľa postabsurdného humoru. Škatuľkujete vy svoje písanie?
Nálepky a škatuľky sú pre literárnych kritikov. Niekedy sa z kritík dozvedám pre mňa veľmi prekvapujúce veci... Ale určite majú pravdu v tom, že v mojich knihách doteraz hrala veľkú úlohu absurdita či čierny humor. Aj keď satira viac prevládala v knihách, ktoré som napísal spolu s Emanom Erdélyim, v nich sme sa "vybúrili", tie boli veselšie. Sám píšem o vážnejších témach.

Na víťaznej knihe Liečiteľ porota okrem iného ocenila prepájanie reálneho a fantázie...
Podobné videnie sveta sa objavilo už aj v mojich predchádzajúcich knihách - keďže Afriku som prvýkrát navštívil pred desiatimi rokmi. Ale až v Liečiteľovi som si našiel tému a prostredie, kde sa to naplno mohlo rozvinúť - to stretnutie fantazijného sveta a reality. V Afrike je totiž fantazijnosť realitou, duchovia sú realitou, božstvá sú realitou, pretože reálne ovplyvňujú život..

V Liečiteľovi často meníte identitu rozprávača. Raz je to žena, potom muž, inokedy černoch či dieťa...
Som typ autora, ktorému sedí rozprávanie. Necítim sa dobre vtedy, keď mám písať dialógy, priame reči. Túto knihu som sa pokúsil napísať ako Afričan. Čiže je to priame rozprávanie, priame príbehy obyčajných ľudí zo stredu Afriky. Snažil som sa vcítiť do ich kože...

Nie je trochu trúfalé tvrdiť, že skúšate písať ako Afričan?
Určite to je trúfalé. Mal som obavu, či sa mi podarí hovoriť ako Afričan a či to bude zaujímať slovenského čitateľa. Dúfam však, že aspoň trocha sa tam to africké myslenie odrazí.

Čítajú tieto texty aj vaši africkí priatelia?
Jeden z mojich sprievodcov, môj dobrý priateľ, vie, že témy, o ktorých sa s ním rozprávam, spracujem do poviedok, ale podrobne nevie, čo som konkrétne využil. Vždy mu však donesiem knihu, on sa poteší, keď tam vidí svoje meno, aj keď to nie je jeho príbeh...

Sú pre vás dôležité kritiky a ocenenia?
Na Slovensku nie je kritiky až tak veľa, aby autorov nejako zvlášť ovplyvňovala. Ani vďaka oceneniu nikto nezačne písať lepšie alebo horšie. Chápem to skôr ako istú formu popularizácie literatúry.

200-tisíc plánujete využiť spisovateľsky alebo cestovateľsky?
Nie som ten typ spisovateľa, ktorý si vie rozvrhnúť čas, kedy bude písať. Poviedka mi často napadne v autobuse a vtedy si ju musím zaznačiť - keď zo mňa idú slová. Niekedy to príde raz za pol roka, niekedy dva razy za týždeň. Takže si nemôžem vziať napríklad neplatené voľno v práci a povedať si - tak, teraz budem len písať. Všetko teda asi miniem na cesty...

Súvisiace články