Dôvody vzniku prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov sú oveľa pragmatickejšie, než sme boli zvyknutí počúvať na hodinách dejepisu. Projekt Československa pritom poslúžil obom národom. Paradoxne, práve politické špičky, a nie obyvatelia, sa ho rozhodli vzdať.

Pred prvou svetovou vojnou, prebiehajúcou v rokoch 1914 až 1918, boli český a slovenský národ súčasťou habsburskej monarchie. Päťdesiatmiliónový štát, ktorý od roku 1867 fungoval v podobe dualizmu, bol príkladom svojráznej, voľnej personálnej únie. Dve časti monarchie - Rakúsko (Predlitavsko) a Uhorsko (Zalitavsko) - mali spoločnú len menu, zahraničnú politiku a obranu štátu. Český národ bol súčasťou rakúskej časti a slovenský uhorskej.
Neúspechy diplomacie
Dualizmus, ako výsledok rakúsko-uhorského vyrovnania, znamenal veľkú porážku štátoprávnych snáh českého národa, predstavitelia ktorého sa usilovali o vytvorenie systému trializmu, v ktorom by tretím partnerom boli krajiny Českej koruny, čiže Čechy, Morava a Sliezsko. Zlyhanie tejto koncepcie malo za následok čiastočný politický útlm, ktorý však takmer neovplyvnil hospodársky vývoj. Územie dnešných Čiech na seba pred rokom 1914 viazalo vyše jednej tretiny priemyselného potenciálu celej monarchie. Nešlo však pritom o etnicky jednoliatu oblasť, zhruba tretinu obyvateľstva území bývalej Českej koruny tvorili občania nemeckej národnosti, usídlení najmä v oblasti severných a západných Čiech (nazývaných Sudety). Kapitál českých i nemeckých podnikateľov sa presadzoval v rámci monarchie i mimo nej, predovšetkým v priestore Balkánu. Expanzia monarchie proti Srbsku v lete 1914 teda prvotne nebola v rozpore so zámermi podnikateľských špičiek. Možnosť v širšej miere prenikať na ďalšie trhy v juhovýchodnej Európe však nedokázala vyvážiť obavu z tesnejšej závislosti od iniciátora vojny, nemeckého cisárstva. Od prvého okamihu v rámci odporu výrazne vystupuje do popredia nacionálny aspekt.
Sen šikovného politika
V decembri 1914 emigroval z Čiech do zahraničia poslanec Ríšskeho snemu Tomáš Garrigue Masaryk. Svoju prvú predstavu o spoločnom štáte sformuloval v októbri 1914 v rozhovore so známym britským historikom R. W. Setonom-Watsonom, ktorý na základe rozhovoru vypracoval memorandum pre britskú vládu. V máji 1915 sformuloval Masaryk svoj projekt v memorande pre britské ministerstvo zahraničia. Nazval ho Nezávislé Čechy (Independent Bohemia). Bol to plán budúceho československého štátu, teda vrátane Slovenska. Masaryk tu presadzuje ideu, ktorej sa nikdy nevzdal - československý národ. Myšlienkový konštrukt, ktorý neskôr vo vzťahoch medzi dvoma národmi spôsobí mnoho zlej krvi, vzniká účelovo. Masaryk je rozhľadený, vzdelaný človek a šikovný politik. V kruhoch dohodových mocností získava pôdu pod nohami ako predstaviteľ nového štátneho celku, schopného zaistiť stabilitu v strednej Európe. Keďže jeho vytvorenie je podmienené zlyhávaním a zlyhaním habsburskej monarchie, je potrebné ponúknuť niečo radikálne iné. Je nevyhnutné vytvoriť národný štát na unitárnom základe ako protiváhu mnohonárodnostnej monarchii. Jeden štát, jeden národ. Francúzsko strednej Európy. V chystanom koncepte je badateľné úsilie presvedčivo zdokumentovať prevahu štátotvorného národa. Sedem miliónov Čechov voči trom miliónom Nemcov nevyznieva presvedčivo, desať miliónov Čechoslovákov už bolo predstaviteľmi západnej Európy akceptovateľných. Bez emócií a predsudkov je načase uvedomiť si, že vytvorenie Československa ako celku bolo predovšetkým politickým kalkulom, ktorý mal v histórii len veľmi vágnu oporu. Veľkú Moravu ako územný celok existujúci pred definitívnym sformovaním moderného slovenského a českého etnika, následne fungovanie v súštátiach (za Jagiellovcov a Habsburgovcov), v rámci ktorých Česi a Slováci patria k odlišným štátoprávnym celkom (Slovensko je vnímané v rámci Uhorska). Myšlienka československej vzájomnosti je otvorená v rámci idey slovanskej vzájomnosti v devätnástom storočí, v roku 1843 je však kodifikačným aktom štúrovcov zviditeľnená aj jazyková odlišnosť.
Obojstranné výhody
Nové zbližovanie koncom devätnásteho storočia má potom výrazne pragmatickopolitické pozadie. V roku 1896 je založená Českoslovanská jednota. Od roku 1908 až do prvej svetovej vojny sa každoročne v Luhačoviciach konali česko-slovenské porady. Výrazná kultúrna spolupráca pod tlakom existujúcej monarchie čiastočne nahrádza politické aktivity. Predstavitelia intelektuálnych elít jednotlivých národov si ozrejmujú aktuálnu situáciu. Predstavitelia ekonomicky najmocnejšej časti monarchie na českej strane majú, napriek parlamentnému systému v predlitavskej časti, minimálnu politickú moc, keďže nemecké obyvateľstvo Čiech v spojení s Rakúšanmi profiluje Predlitavsko ako germánsky štát. Spojenie so Slovenskom znamená pre českých politikov i podnikateľov vytvorenie väčšiny, ktorá by umožnila v novom štátnom celku úplnú realizáciu politických i hospodárskych plánov vrátane odlišnej zahraničnopolitickej orientácie. Pre slovenskú stranu má koncept československého zbližovania, ústiaci do plánu spoločného štátu, význam záchrany etnika ako takého. Školské zákony grófa Áponyiho zužujú manévrovací priestor slovenského jazyka v školstve na minimum; hrozba hromadnej maďarizácie pôvodne slovenského obyvateľstva v priebehu niekoľkých desaťročí je reálna. Československá republika ako projekt je v danom momente najlepším možným východiskom pre českú i slovenskú komunitu. Obom stranám prinesie nesporné výhody. Česi po stáročiach opäť získavajú štatút štátoprávneho národa, Slováci získavajú pevné základy pre rozvoj školstva a kultúry v materinskom jazyku. Rozdiely vyplývajúce z dlhodobého vývoja etník v odlišných územných celkoch znižujú stabilitu novovzniknutého štátneho celku. Koncept národného štátu, tak, ako by si ho predstavovali politici najmocnejšieho spojenca medzivojnovej Československej republiky, Francúzi, je neuskutočniteľný. V rámci štátu sa budú hľadať iné riešenia. To je však už iná, "povzniková“ kapitola dnes už neexistujúcej krajiny.