Podľa odhadov je miera rozvodovosti manželstiev a miera rozpadovosti nezosobášených vzťahov približne rovnaká, v súčasnosti ľudia -- na rozdiel od legislatívy -- oba spôsoby spolužitia vnímajú čoraz častejšie ako rovnocenné. Väčšina reálnych problémov nezávisí od toho, či žijete s obrúčkami na ruke alebo "na hromádke", ale od toho, ako dokážete vychádzať s partnerom a nakoľko je partner ochotný a schopný tolerovať vás. Hoci sa o súčasnosti hovorí ako o ére rozvodovosti, tento rozpad vzťahov u nás aj v porovnateľných krajinách skôr stagnuje, niekde dokonca klesá.
Napriek tomu možno počet rozvodov ľahko zredukovať metódou nebožtíka Todora Živkova, hovorí v rozhovore pre marcové číslo časopisu Psychológia dnes manželský poradca Ivo Plaňava. V Bulharsku sa v poslednej dekáde vlády komunistov rozvodovosť naozaj znížila. Tamojší stranovládcovia sa totiž uzniesli, že rozvod smie súd povoliť len vtedy, keď obaja manželia súhlasia. Ako potvrdzujú manželskí poradcovia i mnohí právnici, obojstranný súhlas v tom istom čase býva veľmi vzácny. A tak i mnohé "talianske" manželstvá sa rozvodom neskončia. Nemôžu sa skončiť, zvýši sa však počet vdovcov i vdov, inak sa totiž možno z manželstva ťažko dostať, dodáva Plaňava.
Hrozby pre manželstvo
Bonmot hovorí, že hlavnou príčinou rozvodu je manželstvo, v skutočnosti len ťažko možno nájsť jedinú príčinu. Napriek tomu možno často počuť, že rozvodov je toľko preto, že ľudia sú nezodpovední, sebeckí, že stratili vieru v Boha, alebo že sú muži od prírody promiskuitní a pod. Súdne štatistiky hovoria, že jednou z najčastejších príčin rozvodu je rozdielnosť pováh, čo Plaňava považuje za psychologicky nezmyselné konštatovanie. "Rozdielnosť, môžeme povedať aj inakosť pováh, by sme mali považovať skôr za niečo pozitívne, životodarné, než za niečo škodlivé či dokonca zhubné." Faktorov podieľajúcich sa na stroskotaní manželstva je mnoho, vzájomne sa podmieňujú, prelínajú a bývajú u rôznych párov rozdielne poskladané. Ľudia sa vo veľkom počte rozvádzajú aj preto, že je to možné, dostupné a legislatívne ľahšie. Rozvedený muž i žena dnes nie sú ostrakizovaní tak, ako to bolo ešte v období okolo druhej svetovej vojny. A čím je niečo obvyklejšie a ľahšie, tým sa to stáva častejším. "Keď som pred pol storočím chodil na gymnázium, bola v našej triede z rozvedeného manželstva jediná spolužiačka a o tejto skutočnosti sme sa prvýkrát rozprávali až na stretnutí o niekoľko rokov po maturite. Nedávno som požiadal pätnásťročnú vnučku, aby sme sa porozprávali o rozvodoch a o jej triede. Informovane sa rozhovorila o tretine spolužiakov."
Večné blaho
Na rozvodoch majú svoj podiel aj rôzne očakávania, ilúzie a mýty. Dá sa vyznačiť súbor vzájomne prepojených a blízkych ideí, ktoré možno vyjadriť pomerne ušľachtilo: človek je slobodná bytosť, má sa úplne realizovať, má právo na lásku, na bohatý a šťastný život. A pokiaľ mu pomery, niekto či niečo prestanú vyhovovať, napríklad súžitie v manželstve bráni sebarealizácii, bráni prežívať pocity stáleho blaha a šťastia, má človek právo, ba priamo povinnosť voči svojmu egu, super-egu, ako aj id pomery radikálne zmeniť a hľadať šťastie inde, hľadať nové, bohatšie napĺňanie života, konštatuje Plaňava. Ak časom opäť zmizne pocit opojného šťastia, čo sa skôr či neskôr určite stane, je predsa ľudsky dôstojné znovu a rýchlo sa poobzerať inde. Podobne ako v populárnom románe britského autora Hanifa Kureishiho Intimita, kde manžel odchádza od pomerne spokojnej rodiny, býva nezriedka hlavným motívom úteku z manželstva výrazná orientácia na osobné šťastie, na pocity blaha, ktorými nás musí okolie neustále obdarúvať.
Za ďalším mýtom stoja médiá, ktoré neustále prezentujú právo na istý druh lásky. Kedysi sa to týkalo malej skupiny holywoodskych hercov, na ktorých kolotoč rozvodov a svadieb pozerali naši rodičia i prarodičia so zmesou pohoršenia a závisti. Ako konštatuje psychológ, dnes sa k filmovým hviezdam pridávajú rozkvitajúce alebo odkvitajúce modelky, missky, populárne speváčky a speváci, postavy z televíznej obrazovky a mnohí ďalší. A tým všetkým akoby bolo alebo skôr malo byť všetko prepáčené, ako by dokonca boli hodní obdivu a napodobovania. Poletovanie hľadačov a hľadačiek stále nových, vzrušujúcich excesov by ešte nemuselo tak škodiť, pokiaľ by pri tom milostnom štafetovom behu za sebou nezanechávali marazmus, spúšť a hlavne deti, ktoré s mediálnou pompou odnosia, porodia a za čas potichu kamsi odložia.
Láska nie je jedna
Pri uvažovaní o vzťahoch treba rozlíšiť aspoň medzi vášnivou láskou, ktorá sa dá považovať za zamilovanosť, a manželskou, teda partnerskou láskou. Zamilovanosť možno prirovnať k pomäteniu zmyslov, býva motorom veľkých činov, niekedy aj prečinov, keď sa píšu milostné básne, skladajú piesne, ale tiež môže kruto ubližovať. Stavy horúčkovitej aktivity často vystrieda sentimentálne smútenie, sebaľútosť či zúfalstvo. Počínanie zamilovaných pripomína boj o to, kto od koho bude viac citovo závisieť. Takáto "láska" by nemala rýchle prejsť do manželstva, upozorňuje Plaňava, lepšie je počkať.
Veľmi zamilovaný tvor sa usiluje o to, aby objekt jeho silných citov prežíval len tie potešenia a radosti, ktorých zdrojom je on sám, prípadne ona sama. Ak vám náhodou neprekáža, či vás dokonca teší, keď milovaná osoba prežije niečo pekné aj bez vás, je to výborné, najhoršie máte za sebou, aj keď neskôr môžete s dojatím tvrdiť, že to bolo najnádhernejšie obdobie. Ste totiž na najlepšej ceste od zamilovanosti k takej láske, ktorá predovšetkým dáva a menej vyžaduje, kde sa jeden zaoberá pohodou a blahom toho druhého, a nie prednostne sám sebou. Psychológ to uzatvára konštatovaním, že ak sa má manželstvo vydariť, je prerod mileneckej lásky na manželskú lásku nevyhnutný, trvá dlho a možno nie je nikdy raz a navždy ukončený.
Príznaky šťastia
Rozlíšiť vydarené manželstvá od nevydarených sa dá podľa niekoľkých znakov. Na základe výskumu, ktorý porovnával vyše stovky manželských párov v hlbokej kríze s podobným počtom fungujúcich dvojíc, sa ukázalo, že sa obe skupiny výrazne líšia napríklad v tom, že tí z vydarených manželstiev považujú svoje detstvo a manželstvo rodičov za vydarené a spokojné výrazne častejšie než dysfunkčné dvojice. Obaja partneri fungujúcej rodiny považujú súžitie v rodine za dôležitú hodnotu, jeden druhého si vážia nielen ako partnera, ale aj ako rodiča. U žiadneho z partnerov vydarených manželstiev sa nevyskytli takzvané abnormálne až psychopatické črty, alebo len v miernej podobe, zatiaľ čo pri nevydarených to tak bolo veľmi často. Dysfunkčné páry považujú svoje bytové pomery za veľmi stiesnené, funkčné za primerané a dostačujúce. Rozdiel je aj v deľbe práce, vo vydarených manželstvách bez ohľadu na vzdelanie a vek väčšinu prác robí žena, ale muž však na základe jej pokynov pomáha, zatiaľ čo v krízových domácnostiach je všetko na žene. V spokojných a vydarených vzťahoch má rodinnú pokladnicu v rukách buď žena, alebo hospodária podľa modelu "spoločnej krabice". V nefungujúcich pároch sú financie oddelené alebo sa hospodári chaoticky, neprehľadne, peniaze sú stálym námetom podozrievania a hádok. Plaňava skúsenosti z poradenskej praxe podčiarkuje zistením, že pokiaľ sa doma hádajú o peniaze, často ide o niečo úplne iné. Podstatná pre neho ostáva komunikácia, je totiž presvedčený o tom, že ako doma žijeme, tak spolu aj komunikujeme. Súčasne platí, že sa naše vzťahy komunikovaním tiež utvárajú.