Stop telesným trestom na deťoch. Zákaz fyzických trestov prešiel v slovenských polepšovniach takmer bez slov. Dobre utajené násilie je pritom v týchto zariadeniach na dennom poriadku. Chovanci sa môžu naďalej beztrestne vyhrážať a napádať svojich vychovávateľov a učiteľov. Tí snívajú o zákone, ktorý bude chrániť pred útokmi detí aj ich.

Situácia v slovenských polepšovniach sa stáva zo dňa na deň neznesiteľnejšia. Ich zamestnanci bijú na poplach už dávnejšie. V ich zariadeniach totiž žijú vedľa seba chlapci, ktorí vraždili alebo sa pokúsili zavraždiť, lúpežníci a suroví bitkári spolu s neškodnými záškolákmi doslova na jednej rohoži. Ich zúfalé volanie o pomoc zákonodarcovia nepočujú. Nikto ich nepočuje...
Ženy pre chlapcov
Reedukačné centrum v Sološnici pri Malackách vyzerá na prvý pohľad ako dobrá dedinská škola. Po nádvorí sa motajú chlapci v pracovných odevoch, za nimi ako tieň kráča nenápadný chlapík. Majster odborného výcviku, učiteľ alebo vychovávateľ. Odrastený chlapec z času na čas drgne jedným ramenom do sprievodcu, s tichým úškrnom sa ospravedlní, o niekoľko minút neskoršie drgne druhým plecom toho istého sprievodcu a znova sa ospravedlní... Školská chodba je dlhá, na stenách visia fotografie, podobné tým, ktoré krášlia steny ostatných škôl. V triedach po oboch stranách chodby sedia v laviciach žiaci. Niektorí sú trestne stíhaní za lúpežné prepadnutie, bitku, niektorí sú aj odsúdení a v školskej lavici čakajú na nástup trestu do väznice pre mladistvých v Sučanoch. Sú nebezpeční, pretože sa im už nič horšie nemôže prihodiť. Štát ročne dopláca na každého z nich sumou asi 250-tisíc korún.
"Takmer 70 percent našich zverencov je agresívnych, polovica už spáchala trestný čin,“ hovorí riaditeľ polepšovne Vladimír Guba. "Správajú sa tak, ako sa momentálne vyspia.“ On alebo iní zamestnanci minimálne dvakrát do týždňa chlapcov sprevádzajú na súdne pojednávania a zo súdnych siení zase "domov“. Za 30 rokov si zvykol. Tento muž chce, aby v centre, ktorému šéfuje, pracovalo čo najviac žien, minimálne toľko, koľko mužov. Tvrdí, že chlapci ženy potrebujú, aby sa "poľudštili“. Niekedy sú vychovávateľky lepšie ako ich mužskí kolegovia.

Neviniatka
Dvaja mladíci si natiahli na ostrihané hlavy čierne kukly a obzerajúc sa vôkol prepadli benzínové čerpadlo v Košiciach. Podarilo sa im zmocniť sa len asi sto korún, vzápätí ich zadržali policajti. Vysvitlo, že ide o dvoch chovancov sološnickej polepšovne, ktorí boli dlhodobo na úteku. Živili sa drobnými krádežami, prespávali u kamarátov. Späť do zariadenia ich doviezli ozbrojení muži zákona, Guba si musí vystačiť len so svojimi zamestnancami. Obaja "utečkári“ pôsobia vedľa mladíka, ktorý zavraždil vlastného otca, alebo ešte len chlapčekov, ktorí však chladnokrvne pripravovali vraždu nenávidenej učiteľky, ako neviniatka.
Vladimír Guba medzitým pohodlne sedí v riaditeľskom kresle a hovorí o násilí, ktorého sa chovanci dopúšťajú na svojich učiteľoch a vychovávateľoch. Pred niekoľkými mesiaci jeden z nich udrel nočného vychovávateľa päsťou priamo do oka. Vychovávateľ bol práceneschopný sedem dní, riaditeľ si splnil svoju povinnosť a na chovanca podal trestné oznámenie. Policajti po niekoľkých dňoch prípad vrátil späť do školy. Údajne preto, aby si ho vyriešili sami.
Život na úteku
Marek je na úteku už celý rok. Nikto netuší, kde sa nachádza. Nikto ani nevie, kde žije, kde sa túla. Je celkom možné, že "vonku“ pácha trestnú činnosť alebo už sedí v base. Možné je všetko.
Riaditeľ Guba so svojimi podriadenými v poslednom čase skoro nič iné nerobí, len brázdi Slovensko a vozí späť do zariadenia chlapcov, ktorí utekajú domov alebo za kamarátmi. Každý výjazd za utečencami stojí ústav poriadny balík peňazí. V poslednom čase sa úteky rozmnožili ako huby po výdatnom daždi. "Najhoršie na tom je, že chlapcov nemôžeme za úteky vôbec potrestať, dokonca ich už za to nedávame ani do ochranných izieb, maximálne im pridelíme záporný bod v našom bodovacom systéme,“ ťažká si.
K tomu sa pridružil ďalší problém - do ich zariadenia prichádzajú chlapci, ktorí nie sú diagnostikovaní a nikto vlastne nevie, čo možno od nich čakať. Kedy sa objaví skrat a čo bude nasledovať...
"Mazáci“ v akcii
Tibor, v minulosti záškolák, dostal za dobré správanie počas jesenných prázdnin dovolenku. Navštívil rodičov a do ústavu doniesol sladkosti a trocha peňazí. Tibor je na svoj vek pomerne urastený a možno aj mocný. Po návrate od rodičov sa však priznal, že je v ústave dlhodobo šikanovaný od chlapca, s ktorým je na izbe. Tento chlapec je podstatne nižší od Tibora, na izbe však platí to, čo povie on. Spolubývajúcich núti, aby mu odovzdávali jedlo, cigarety, ba i menšie sumy peňazí. V ústavnej hierarchii mu patrí významné miesto, "pracujú“ pre neho aj silnejší jedinci, ktorí ho navyše ochraňujú pred ostatnými. Malý veľký chlapec im platí za ochranu v naturáliách - cigaretami, peniazmi. Prípadom sa už zaoberá okresný prokurátor. Je pravdepodobné, že sa nič nestane. Nikto neuverí urastenému chlapcovi, že nad ním vládne malý špunt...
Tichý prípad
"Deti sú nepostihnuteľné,“ pridáva sa riaditeľka hlohovského reedukačného centra Blažena Kuľhavá. "Všetci máme s nimi rovnaké problémy. Neviem, ako sa im môžeme brániť, pokiaľ nám neodtrhnú hlavu, budeme sa tváriť, že všetko je v najlepšom poriadku.“
V starom zámku nad Hlohovcom sú umiestnení na prevýchovu aj chlapci, ktorí doma týrali a bili svoje matky a mladších súrodencov. Výchovní pracovníci ústavu sa obávajú, že je len otázka času, kedy sa v niektorom zariadení na Slovensku zopakuje situácia z Čerenčan, kde len 14-roční chlapci pripravovali vraždu nočného vychovávateľa.
V hlohovskom zariadení však nedávno podľa šéfa občianskeho združenia Úsmev ako dar Jozefa Mikloška však napadol vychovávateľ chlapca. "Niekoľkými kopancami do brucha mu spôsobil vážne vnútorné zranenie,“ hovorí Mikloško. Keďže prípad nie je ani po niekoľkých mesiacoch ukončený, v Hlohovci sa k nemu odmietajú vyjadriť. Miklošlo však tvrdí, že je to len špička ľadovca. Jeho spolupracovník Štefan Žarnay dodáva, že vedenia polepšovní podobné násilie skrývajú. Obaja muži sa netaja snahou, že by radi transformovali reedukačné ústavy na niečo podobné ako je sú detské domovy rodinného typu.
Nôž na krku
Zámocká chodba je dlhá a dosť široká. Občas po nej prejdú murári a tesári, ktorí pripravujú pre chlapcov nové priestory v zámku. Cez sklenú výplň dverí vidieť do izieb s posteľami. Sú prikryté kaki dekami a pripomínajú vojenské izby. V týchto polovojenských izbách spia chovanci. Jedna posteľ je už dlhšie prázdna. Patrí 16-ročnému Milanovi, ktorý je skoro stále na úteku. Pred niekoľkými dňami ho do starého zámku znova priviezli policajti, jeden deň a jednu noc pobudol v samotke, na druhý deň zmizol znova ako gáfor. Milan uteká k rodičom. Vyhráža sa, že jeho matka pozná najlepších advokátov v meste, preto sa mu nič nemôže stať, a tak sa aj tvári. Napokon on predsa nič ani také zlé nevyviedol, len dopichal nožom svojho kamaráta, presviedča. Dokonca sa necíti ani veľmi vinný, bodal predsa v sebaobrane. Ako iný chlapec, ktorý s nožom v ruke napadol ústavného psychológa a zástupcu riaditeľky. Chlapcovi sa jednoducho nepáčilo, že ho muži viezli z jeho domu späť do ústavu
Michal je na úteku už rok, pravidelne raz za mesiac vedenie ústavu požiada sociálnu kuratelu a políciu, aby preverili bydlisko utečenca, kurátorka s policajtom každý mesiac napíšu hlásenie, že v mieste bydliska sa nezdržiava a život plynie ďalej.
Ak sa chlapcovi podarí žiť na úteku do jeho plnoletosti, vedenie polepšovne mu odošle do miesta trvalého bydliska všetky dokumenty a desaťnásobok sumy životného minima ako štartovné do ďalšieho života. Také vládnu v polepšovni zákony.

Prečítajte si aj:

Dievčatá z kaštieľa pod zámkou Ošarpaný kaštieľ v Trstíne pri Trnave sa už 200 rokov smutno vypína pri hlavnom cestnom ťahu. V zamrežovaných oknách na prízemí sa len mihne usmiata dievčenská tvár a vzápätí sa stratí v útrobách domu... Polstoročie sústreďujú do kaštieľa na „prevýchovu“ dievčatá z celého Slovenska. Zažili toľko, že ich rovesníčkam by nestačili na to ani tri životy. Celý článok >>