"Keď človek vstúpi do politiky," filozofoval Berger natiahnutý na sedadle Lincolnu ubiehajúceho podvečernou krajinou, "je to ako keby sa nechal od hlavy po päty natrieť hovnom. Prvá jeho starosť je, ako to postupne, po maličkých kúsočkoch, zo seba dostať. Ale potom... Potom si jedného pekného dňa povie, že veď načo."
Auto prudko pribrzdilo, až mu telo vystrelilo dopredu.
"Kurrrva, Kari! Pozeraj pred seba! Šak sa zabijeme!!!"

Skirkaničová patrila k veľmi dôležitým ľuďom. Pracovala v mienkotvornom denníku a uvedomovala si, že na jej pleciach spočíva ťarcha celého sveta. Vedela, že bez nej nikto na svete nebude informovaný o tom, čo sa deje v literatúre, vo výtvarnom umení alebo v kinematografii.
Obozretní záujemcovia o malú zmienku v novinách väčšinou po ňu posielali luxusné klimatizované limuzíny. S pozitívnou recenziou či kritikou ste sa však naozaj mohli nadobro rozlúčiť, ak ste pri prezentácii či recepcii nemali pripravenú jej obľúbenú značku vína -- bordeaux Château Malartic-Lagraviére ročník ´65. V prípade, že fľaša tohto lahodného moku chýbala -- film, knihu či iné dielo strhala spôsobom, o akom sa autorovi ani nesnilo. Iné kritériá nepoznala. Zo školy však veľmi dobre vedela, že ľuďom treba jasne a zrozumiteľne povedať, čo si majú myslieť, inak jej práca nemá zmysel.
Muž, čo spotený prebehol cez cestu priamo pred Bergerovým autom, práve krvopotne zháňal zmienené Château. Bol jedným z desiatich kuriérov, ktorých vyslal majiteľ galérie Aramis na dôležitú misiu.
Svet je niekedy usporiadaný nepredstaviteľne zložito, inokedy má zas celkom jednoduchú podobu. Existujú však v ňom neuveriteľné a šokujúce náhody. Preto je len ťažko uveriť, že všetkých deväť jeho kolegov nešťastnou zhodou okolností zmizlo. Jedného zrazilo cúvajúce auto, ďalšieho prešla električka, tretí skočil zo zúfalstva zo strechy obchodného domu, štvrtý zaviazol v labyrinte obchodu s vínom a zrútila sa naňho fľaša Malartic-Lagraviére, ročník ´34 so skvelým buketom. Ďalší dvaja spadli do kanála a nikto ich už nikdy nevidel, siedmy sa v istej chvíli nešťastne nahol cez zábradlie a ôsmy spolu s deviatym sa zatvorili v byte jedného z nich a nepodávali o sebe žiadne správy.
Splnenie náročnej úlohy zostalo teda na jedinom človeku. Na ňom. A zhostil sa jej veľmi úspešne.
Na celej misii bolo najdôležitejšie snáď to, že sa v poslednej chvíli pri prebiehaní cez cestu vyhol Bergerovmu autu a tvrdo dopadol na chodník. Chvíľu nepohnute ležal s rozbitou tvárou v blate a čakal, čo sa stane, potom sa rýchlo načiahol za papierovou taškou, ktorá ležala obďaleč a presvedčil sa... že fľaša náraz vydržala! Pocítil nepredstaviteľnú úľavu. So šťastným výrazom, krvavý a špinavý od hlavy po päty, vstúpil do galérie Aramis.
Celé auditórium stíchlo a čakalo, čo sa bude diať. Výstavnou sieňou sa rozliehala len ozvena kuriérových krokov. Napätie vrcholilo. Hrdo sa postavil pred majiteľa galérie a podal mu tašku. Ten do nej po niekoľkých neznesiteľných sekundách naplnených očakávaním a váhaním nahliadol. Viditeľne mu odľahlo. Vydýchol si. Ľudia čakajúci na slávnostnú vernisáž začali dýchať tiež. Opäť sa spustili nenútené rozhovory a pobiehanie sem a tam.
Majiteľ galérie sa žiarivo usmial. Vypočul si srdcervúce príbehy ostatných kuriérov, utrúsil niečo v tom zmysle, že "umenie si vyžaduje obete" a v poslednej chvíli zastavil Skirkaničovú, ktorá sa znudená dlhým čakaním práve strojila na odchod.
Za tónov hudby nechal odzátkovať vzácnu fľašu. Osobne nalial do krištáľového pohára lahodný mok a chystal sa slávnostne otvoriť vernisáž.
"Ľutujem!" zasipela mu do ucha Skirkaničová. "Nerozoznáte farby!"
Majiteľovi zmrzla krv v žilách a vydesene sa obrátil.
"A... ale... ako... ako to?!"
"Toto! Toto nie je biele, ale červené víno!" prehodila ešte cez plece a niesla svoju chudorľavú postavu smerom k východu. Dvere sa rázne zabuchli a v miestnosti sa rozhostilo kruté a temné ticho.

"A kurva...!" vydýchol Berger a sledoval, ako sa chvejú dvere, ktorými tresla Skirkaničová.
Lincoln parkoval hneď vedľa nich. Veľká limuzína sa leskla v žiari reflektorov. Kari utierkou leštil spätné zrkadlo a s úsmevom sa v ňom obzeral. Tajomník Felix blazeovane zíval na prednom sedadle.
Berger na vernisáže zvyčajne nechodieval, teraz ho však požiadali o úvodný príhovor. Prvýkrát v živote. Lichotilo mu to. Zatiaľ čo kriesili majiteľa galérie Aramis a utešovali zrúteného autora obrazov, pred neho postavili mikrofón. Poklopal naň hánkami prstov a nadýchol sa.
Hodil okom po Krištofovi.
"Dámy a páni...!" Jeho hlas preťal hustý vydýchaný vzduch. Všetci k nemu obrátili pozornosť.
"Veľkým mužom neprichodí rozprávať príliš dlho..." šepkal Krištof.
"Veľkým mužom neprichodí... rozprávať príliš dlho...!" hovoril pomaly Berger.
"Preto dovoľte len zopár krátkych slov."
"Preto dovoľte len zopár krátkych slov."
"Každého bez rozdielu vábi rýchly úspech..."
"Každého bez rozdielu vábi rýchly úspech...
"...ale iba veľkých mužov zaujme vzdialené blaho."
"...ale iba veľkých mužov zaujme vzdialené blaho!"
"Sú vybavení jasnozrivosťou a povolaní k veľkým činom! Dobrý večer!"
Bergerovi zasvietili oči a obrátil sa na Krištofa.
"Pravdu máš, kamoško! Kurva, veď ty máš absolútnu pravdu!" nadchýnal sa.
"N-n-nie ja... Ale Goe... Goe-the...!"
"Srať na to!"
Potlesk zanikol v hudbe a vernisáž odštartovala slávnostným prestrihnutím pásky.
Hneď vedľa Lincolnu s mechanickým cvrlikaním preletel detský vláčik. Bol súčasťou konceptuálnej časti výstavy a obiehal dookola po miniatúrnej dráhe, pričom v určitých intervaloch prerážal rôznofarebné kúsky jemného papiera, ktorý mu stál v ceste. Keď prešiel po jednej časti trate, okolo začal stúpať modrý a červený dym, na ďalšom úseku sa zas ozývali praskavé detonácie sprevádzané iskrením.
"...povolaní k veľkým činom! K veľkým činom!" opakoval si Berger a ponáral pery do pohára plného vína. "Len čo by to tak, kurva, malo byť?!"
"Ka-ka... ždá div-vadel-ná.. ná hra mmmu-mmusí mať zá...p-p-p... pppp... letku-ku...ku, a-a-by mal d-dej sss... sss-s-s-pád!"
"He? Čo hovorí? Nerozumiem!" obrátil sa Berger na tajomníka.
"Že každá hra musí mať zápletku, aby dej dostal spád. Aby sa posúval dopredu. Lebo inak diváci zaspia. Alebo sa rovno zdvihnú a odídu," prekladal Felix.
"...alebo odídu!" mrmlal si Berger. "Hm..." Poškrabkal sa prázdnym pohárom za uchom. "Doriti!"
Vláčik znovu prebehol okolo. Kolesá pracovali na plné obrátky. Šťukla výhybka a preradila ho na vedľajšiu koľaj.
"Ke-keby Ham... hhh... Hamle-t-t-tovi nnne-nnnne-nnn... otrávi-li-li o-o-otca... a-alebo Ras-ss-ssss... ssskoľ...ni-ni-kovo-vov
nnnezabil-bil t-tú ssssta-starenu-nu... nič by sssa ne...neda-dalo do po...hy-hybu. Všš-šetko by zosssta-stalo possss... ssss... ssss..."
"Čože?!!" krivil tvár Berger.
"Že keby Hamletovi neotrávili otca alebo Raskoľnikov nezabil tú starenu, nič by sa nedalo do pohybu. Všetko by zostalo postarom. Nič by sa proste nedialo," opakoval Felix.
"Nechápem!" povedal Berger a hlučne si odgrgol.
Hrdzavovlasá žena, čo stála neďaleko, sa rozosmiala a položila prst na maličké koľajnice, priamo do cesty vláčiku. Práve sa blížil. Zvýskla, keď jej prešiel po ruke. Narazil, vybehol z dráhy a prevrátil sa. Pospájané vagóny sa vyduli do oblúka, vyleteli do vzduchu a popadali na lokomotívu. Motor mechanicky pracoval ďalej. Kolesá sa krútili naprázdno.
"No, že..."
Berger fascinovane pozeral na rozlámanú trať a prešmykujúce prevody miniatúrneho rušňa. Napriamil sa na červených poťahoch, sťažka dýchal. V krvi mu kolovalo už priveľa alkoholu. Potom tak nečakane udrel päsťou do operadla, až Felixovi zabehla oliva:
"Jasné, kurva! Zajtra ideme k Himmelscheissovi!"

zajtra v hn
V nasledujúcej časti zistíte, ako je to so šľachtickým pôvodom poslanca Himmelscheissa a ako vlastne vyzerá Bergerov geniálny nápad na zviditeľnenie krajiny.

Šepkár 10.

V predchádzajúcej časti ste sa oboznámili s geniálnym plánom poslanca Bergera, ako zviditeľniť maličkú krajinu v strede Európy.

Slávnostné bankety bývali vždy nudné. Berger ich neznášal. Na tomto sa mala odovzdávať zvláštna cena ministerstva sociálnych vecí za prínos k dlho očakávanej populačnej explózii. Získala ju spoločnosť Lost Angeles vyrábajúca prezervatívy. Jeden z jej zamestnancov prišiel totiž na geniálnu a odvážnu myšlienku distribuovať deravé kondómy. (Tento fakt je však predmetom štátneho tajomstva, preto ho, prosím, pokiaľ to bude len trochu možné, ďalej nerozširujte!) Vďaka tomu počet novorodencov za posledný rok závratne stúpol, čo sa utešene odzrkadlilo aj na demografickej krivke.
Berger už začínal ľutovať, že na banket -- tak, ako zvyčajne -- neposlal svoj druhý Lincoln vybavený nafukovacou figurínou v jeho podobe. Spravidla nikto nič nezbadal a Berger si ďalší deň zväčša v spoločenských rubrikách novín prečítal, že na recepcii, či slávnostnej večeri, bol nebývalo šarmantný a spoločenský.
Namiesto toho len otrávene sledoval, ako sa vedľa neho na kožených poťahoch limuzíny rozjarene rozvaľuje holohlavý riaditeľ spoločnosti Lost Angeles pre strednú Európu a dychtivo mu túži porozprávať o najnovšom projekte firmy.
"Všetko je to vlastne veľmi jednoduché!" hlaholil mu do ucha. "Treba vyvolať u zákazníka pocit ohrozenia a vzápätí mu ponúknuť riešenie. To je alfou a omegou celého marketingu! Poviem vám príklad: VEDELI STE, ŽE OBYČAJNÉ IZBOVÉ RASTLINY PRODUKUJÚ ŠESŤKRÁT VIAC UV ŽIARENIA AKO VÁŠ POČÍTAČ?"
Gestikuloval rukami nevediac o tom, že nenápadne oblieva Bergerove nohavice najdrahšou whisky. Berger bez záujmu krútil hlavou.
"Nebojte sa! Je to, samozrejme, hlúposť. Ale sama osebe nestačí. Zákazník predsa nie je idiot! Musíte uviesť, že toto tvrdenie vyplýva z výskumov -- nezabudnite pripojiť, že z tých najnovších. To je veľmi dôležité! Navyše treba spomenúť meno nejakej renomovanej americkej univerzity alebo laboratória, najlepšie, keď spomínaná inštitúcia vôbec neexistuje, aby ste predišli prípadným problémom a mrzutostiam! Bla-bla-bla... Percentá a čísla, ktoré neublížia, ale ani nikomu nič nepovedia -- ide len a len o dobrý dojem. A propos -- čo sa týka tých výskumov -- nemusíte sa im úplne vyhnúť! Naopak! Iste to ovládate -- vedci dajú zvyčajne za pravdu tomu, kto projekt zaplatil. Je to tvrdé pravidlo a nemajú ani veľmi na výber. A teraz pozor!"
Riaditeľ Lost Angeles pre strednú Európu zdvihnutým ukazovákom takmer vypichol Bergerovi oko.
"Teraz prichádza to najdôležitejšie! Veľký červený nápis -- NAŠA FIRMA PONÚKA UNIVERZÁLNY KRÉM PROTI UV ŽIARENIU PRODUKOVANÉMU VAŠIMI DOMÁCIMI RASTLINAMI! A to je celé! Zvyšok je hračka. Zákazník sa cíti dobre. Je mu dobre! Túžbou nás všetkých je predsa, doparoma, aspoň na chvíľu sa cítiť dobre!" skandoval. "Alebo prinajmenšom znesiteľne, no nie? To je naša vysoko humánna filozofia. O tom to predsa všetko celé je! A zákazníkovi to bohate stačí. Je mu dobre? Áno! Znamená to predsa toľko, že UV žiarenie z izbových rastlín naňho nepôsobí! Však? Prezradím vám firemné tajomstvo!" Riaditeľ Lost Angeles pre strednú Európu sa naklonil k Bergerovi a zašepkal mu do ucha: "Všetko je viera. Viera lieči, nie lieky!"
V zápale vysvetľovania sa celkom spotil a vypil na ex zvyšok whisky, až mu od nadšenia pár kvapiek vyprsklo nosom.
"Neuveriteľné...!" zíval Berger.
"Ale pretože sa, samozrejme, chceme vyvarovať omylov, zamestnávame aj istého muža -- médium -- ktorý sa snaží pozitívnou energiou vplývať práve v tej chvíli, keď potenciálny zákazník použije náš výrobok -- na letáku totiž odporúčame aplikovať krém medzi dvadsiatou a dvadsiatou prvou hodinou, vtedy má mať najlepšie účinky!"
"Geniálne..." povedal otrávene Berger a znudene pozoroval cez dymové sklá dianie na recepcii.
Švédske stoly prekypovali jedlom. Prvá várka sa stratila už počas úvodnej prezentácie. Ešte živé kraby lenivo pochodovali po bielych závejoch ryže, akvárium bolo plné rýb, z ktorých si stačilo len vybrať. Okolo stolov sa týčila nepriedušná stena z modrých, čiernych a zelených oblekov, kostýmov módnych farieb a večerných toaliet, z ktorých sa sem-tam oddelila krátkozraká hlava, alebo ruka s vidličkou, a s korisťou zase zmizla do nenávratna.
Neďaleko auta sa hltavo napchával exfinalista reality show Láska na prvý pohľad
Aj riaditeľ Lost Angeles pre strednú Európu sa niekam vytratil.
Berger sa rozvaľoval na kožených poťahoch obklopený jedlom, labužnícky do seba vdychoval čierne zrniečka kaviáru a zapíjal ich portským Cockburn 20 Year Old Tawny, ročník 1983.
"Život je zvláštny...!" rozhovoril sa po druhej fľaši.
Krištof sedel oproti nemu so šálkou čierneho čaju a stoicky ho pozoroval.
"Musíš stále hovoriť... len aby nenastalo ticho! Ticho je nebezpečné! Veľmi nebezpečné! Vidíš ich? Rozprávajú!" Bergerov opitý prst zanechal mastnú šmuhu na tmavom okne Lincolna.
Tam vonku sa bavili ľudia, smiali sa, vtipkovali. Jeho ruka sa zviezla zase dolu.
"Tárajú, trepú dve na tri, rozprávajú! Keď nerozprávaš, myslia si, že si slabý! Vtedy sa na teba vrhnú ako... ako...! Psy! Tak je to...! Bol si niekedy malý?"
Krištof si usrkol z horúceho čaju a pokrčil plecami.
"No tak, šepkár, niečo som sa ťa pýtal! Kurva! Bol si niekedy malý? Malý... chlapec?!"
Krištof sklonil hlavu a pozeral do šálky.
"Lebo ja som bol, vieš... Keď som sa niekedy vracal domov a už bola tma, musel som prejsť takou... takou tmavou chodbou... Bolo tam zopár pavúkov, alebo možno netopier... a vlhké steny... nič viac... Nič viac... Doriti! Ale mal som strach! Pekelný strach!
A vieš čo som robil, aby som sa nebál?! Vieš to?!"
Šepkár pokrútil hlavou.
"Rozprával som! Čokoľvek! Len som nesmel byť ticho... Kurva, lebo vtedy by to práve začalo byť nebezpečné...! Naozaj nebezpečné! Rozumieš...?"
Berger si vložil do úst celý krémeš, až mu z kútikov úst vytryskla biela šľahačka. Zamyslene prežúval.
"A tak je to doteraz. Musím hovoriť, hovoriť, hovoriť...! Musím hovoriť... čo najlepšie. Nesmiem vypadnúť z úlohy... V tom je moja sila!... Keď mlčím, myslia si, že nič neviem... Že som už odpísaný! Hajzli, posratí hajzli! A keď naozaj neviem... keď naozaj neviem čo povedať, musím to zahovoriť... Potom si to nikto nevšimne... Keď rozprávaš, máš moc!
A je fakt jedno čo rozprávaš!"
Hlas mu slabol, tvár sa mu skrivila. Telo opilecky ochablo ako kus huspeniny, čím dal Krištofovi príležitosť spomenúť si na svoje vlastné detstvo. Videl Bergerovu tvár ako studeno starej mamy, ktoré nechávala v pivnici, aby stuhlo. V mise, zavesené v trasľavom vákuu, viseli kúsky chrupaviek, mäsa, mrkvy, hrášku, petržlenu... Koláž rozličných farieb. A celkom navrchu sa rozlieval biely tuk.
"Prepáč mi to, šepkár...!" Berger sa mu zvalil do náručia.
Vzlykal. Krištof mal na chvíľu, na malý zlomok sekundy pocit, že ho má vlastne rád. Bergerove sliny mu tiekli po čistom saku, zarastenej tvári, aj po flanelovej košeli. Chytil ho súcitne za ruku.
"Počkaj, je mi zle!"
Pri pohľade do vedierka na šampanské si vzápätí mohol Krištof pripomenúť ako vyzerala huspenina starej mamy ešte pred stuhnutím.
n n n
"Neuveríš, čo som dnes dostala!"
Krištofovi do náručia vpadla rozžiarená matka hneď vo dverách jeho bytu. V rukách, trasúcich sa od vzrušenia, držala tmavomodrú teplákovú súpravu sovietskej výroby s nášivkou v štýle piatich prepletených kruhov. Tipoval, že v takých nastúpili ruskí športovci na Olympiádu v tisícdeväťstoosemdesiatom. Nová zásielka pre nostalgických straníkov z KOMU-SHOPU. Krištof predstieral, že sa nezmôže na slovo. Alebo sa naň naozaj nezmohol. V každom prípade to však vyšlo takmer narovnako.
"Obleč si to, synček!"
Krištof sa do súpravy neochotne nasúkal a zamračený zostal stáť v strede miestnosti.
"Nó...!" obdivovala ho matka. "Ako sa ti páči?"
"Hm... no... Hm..."
Jeho dobrá matka predviedla skvelú ukážku rokmi pestovanej selektívnej hluchoty, pretože sa neprestala usmievať.
"Ja som vedela, že budeš nadšený! Otoč sa, nech si ťa dobre obzriem, synak! Na tých fotkách v novinách musíš vyzerať dobre...! Nie je ťa tam síce poriadne vidieť, ale aj tak. Stačí, že ja viem, že tam si! Ako vraví pani Šindelárová -- Život je krásny a oplatí sa oň bojovať!"
"He... He-hemm-mingway...!" zahundral Krištof.
"Čože?"
"Nno... to... ppp... pp-poveda-l He... hem... ming..."
"Hemingway? Tak aj ten to hovoril?! Predstav si! No ale ako poznám Šindelárovú, ona bola určite prvá!" krútila hlavou matka a naprávala Krištofovi límec. "Ukradol jej to, sviniar! V dnešnom svete si už človek nemôže byť istý naozaj ničím!"
Krištof siahol do tašky a kládol na stôl rozličné jedlá.
"Čo to máš? Hí!!! Kde si to vzal, synak?!"
Krištof pokrčil plecami a postrčil k matke veľký tanier s kaviárom.
"Ka-ka-kaspické mm-more..." povedal a naznačil bublinky unikajúce kamsi nad hladinu.
"Toto nedopadne dobre, toto nedopadne dobre!" povedala matka a šedé guľôčky jej praskali pod zubami. V ústach sa rozlievala lahodná chuť -- toľko prezrádzal jej výraz.
Krištof si vzdychol. Keby matke povedal, že kaviár je v skutočnosti zo Švédska alebo z Ameriky, určite by jej nechutil. Cítila by v ňom žaburinu a skazený rybí tuk.
Pomaly zavrela oči a blažene sa usmiala.
"Kaspické more..." vydýchla. "Astrachaň... Krasnovodsk... Baku..."

zajtra v hn
V ďalšom pokračovaní príbehu poslanec Berger vystúpi v parlamente ako veľká hviezda. S výdatnou šepkárovou pomocou.