Vo svojich komentároch väčšinou kritizujem a varujem. Zlá fiškálna situácia, hrozba inflácie, bubliny na trhoch, byrokracia, hrozby zelených cieľov – je toho dosť, prečo na ekonomický vývoj pozerať opatrne.
No kto sa pozrie okolo seba, môže prísť k záveru, že ekonomickí analytici to zase raz preháňajú. Ľudia chodia do práce, výplaty chodia, dovolenky prebehli, pivo tečie a pení tak ako včera. Nebyť nešťastného covidu, tak je to vcelku idylka. Dokonca aj také významné ekonomické udalosti ako pád Lehman Brothers sú už pamäťou národa dávno zabudnuté.
Plne sa prikláňam k postoju, že rast HDP neznamená automaticky dobrý život. No zároveň nemožno ignorovať fakt, že ekonomické bohatstvo (a ekonomická sloboda) koreluje s faktormi, ako je pocit bezpečia, zdravie, voľný čas či vzdelanie, ktoré prispievajú k spokojne prežitému životu. Preto je na ekonomické hrozby potrebné upozorňovať.
Chybou však je pozerať sa na ne len optikou okamžitých katastrof. Rozpad finančného systému! Hyperinflácia! Masová nezamestnanosť! Hladomor! Nie – keď sa pozerám na ekonomické hrozby, pozerám sa na ne najmä ako na hrozby ohrozujúce dlhodobý ekonomický rast.
Ak tieto hrozby spôsobia, že dlhodobý ekonomický rast našej krajiny spomalí o jeden až dva percentuálne body ročne, väčšina občanov krajiny si to nevšimne. Ľudia sú citliví na zhoršovanie aktuálnej životnej úrovne, ale budúce zvyšovanie, ktoré si dnes nevedia predstaviť, má pre nich nízku váhu.
Poďme spolu rátať. Päťdesiat rokov je čas, za ktorý sa z mladých ľudí plných nádejí a snov stanú rekapitulujúci dôchodcovia. Ak ekonomika krajiny rastie celé toto obdobie tempom percento ročne, dôchodca bude žiť v krajine o 64 percent bohatšej ako vo svojej mladosti. Pri 1,5 percenta bude krajina o 111 percent bohatšia. Efekt zloženého rastu je úžasný! Zvýšte rast na dve percentá a máte +170 percent. Zvýšte ho na štyri percentá a máte dôchodok v krajine, ktorá je viac ako štyrikrát bohatšia, než v akej ste vyrastali.
Čísla, čísla – je to veľa alebo málo? Predstavme si, že „bežný“ ekonomický rast je dve percentá ročne. Ak sa však na začiatku zavedú zlé politiky, ekonomika sa zaťaží reguláciami, plytvaním verejných zdrojov či zlými investíciami, rast klesne na percento. Rozdiel jedného a dvoch percent je po 50 rokoch väčší rozdiel, ako je dnes medzi Albánskom a Slovenskom. Alebo naopak – predstavme si reformy, ktoré na toto obdobie zvýšia ročný rast na tri percentá. Zrazu na dôchodku nežijeme na Slovensku, ale v Taliansku či v Južnej Kórei. Pridajte ďalšie jedno percento trvalého rastu a už sme v Rakúsku či vo Švédsku.
Každé jedno závažie na nohe ekonomiky mení blahobyt nášho budúceho ja, našich detí a vnukov zásadným spôsobom. Naučme sa ich preto rozoznávať.