Faktom číslo jeden je, že zdravotníctvo je finančne poddimenzované. Stačí si porovnať výšku platby, ktorú štát platí za svojich poistencov, ako napríklad dôchodcov, deti či študentov, u nás a v Českej republike. Prirodzeným faktom číslo dva teda je, že sa môžeme zakrývať len takou perinou, na akú máme, darmo sa nám žiada tá susedova.
Faktom číslo tri je, že napriek tomu, že štát je so súkromníkmi v konkurenčnom boji, ako regulátor sa správa diskriminačne. Okrem úhrady poistného z pozície platiteľa osobitne dotuje štátnu zdravotnú poisťovňu. Aj z daní poistencov súkromných poisťovní. Čo tam potom. A že obchádza zákonný prerozdeľovací mechanizmus? Ten pri výklade regulátora znamená, že súkromné poisťovne – prerozdeľte poistné za vašich poistencov aj do štátnej poisťovne, ale štátna, ty nemusíš prerozdeliť, čo ti na zdravotnú starostlivosť pošlem, ehm, na dlhy pošlem ja.
A my kričíme, že je to diskriminačné pre veľkú časť poistencov, nemotivačné pre štátnu firmu hospodáriť efektívne, neakumulovať ďalšie straty. Ak je medzi čitateľmi stále niekto nezasvätený, tak si tu dovolím uviesť, že za roky 2020 až 2022 takto dostala štátna zdravotná poisťovňa extra 358 miliónov eur. A čo z toho? Kumulované straty k 30. septembru tohto roka dosiahli –501 miliónov eur. Tých 358 miliónov je za 1,5 roka bez efektu, najmä bez zvýšenia kvality zdravotnej starostlivosti.
A my súhlasíme, že systém je nedostatočne financovaný. Málo však neplatia zamestnávatelia ani zamestnanci či SZČO, ale štát. Pozrite si svoju výplatnú pásku či výkaz, koľko odvádzate do zdravotnej poisťovne. Štát však za jedného poistenca platí len 35,70 eura. Už vidíte, kto celý systém ťahá, aby úplne neskolaboval?
Takže sa vraciam k dodefinovaniu faktu číslo jeden, peňazí od štátu do zdravotníctva ide málo. A treba ísť ďalej, otvoriť tému „čo za to“. Lebo len planý prísľub kompenzovania straty a žiadny záväzok pacientovi nič neprinesie.
Niet pochýb, že aj v zdravotníctve sú rezervy a priestor na šetrenie, väčšina z toho je nerealizovateľná pre politiku. Spoluzodpovednosť pacienta, neefektívne hospodárenie štátu ako vlastníka, chýbajúci kvalitný manažment procesov a ľudských zdrojov. Všetci vidíme, že len dať viac peňazí nestačí. Nestačí len zvýšiť úhrady a mzdy. Treba povedať, čo za to má dostať pacient. Bude sa môcť objednať a nie rozširovať pri čakaní pred ambulanciou dieru v čalúnení? Budú to garantované kľúčové lehoty na vyšetrenia? A čo tak využívať operačné sály aj poobede? Aby sa konečne skrátili čakačky na operácie.