Hier majú voliči podľa antickej zásady vládnutia dnes pomerne dosť, no s tým chlebom je to horšie. Vďaka svojmu naviazaniu na komodity sú ceny potravín vcelku „skackavé“ a rast či prepad o štyri či päť percent nie je výnimočný. No decembrový medziročný nárast o 6,3 percenta už zdvíha obočie aj pozornosť voličov. A keďže si naši severní susedia vypýtali výnimku od EÚ (keďže aj tá si berie maličký podiel DPH) a znižujú DPH na väčšinu potravín na nulu, slovenskí politici sa ocitli pod dvojitým tlakom.
Takmer okamžite sa zjavil starý dobrý nápad znížiť DPH na potraviny. Ten sa objavuje tak v dvojročných cykloch a má premenlivú úspešnosť. Pripomínam, že aktuálne máme zníženú desaťpercentnú sadzbu na vybrané potraviny. Znížiť sadzbu pre všetky na 10 percent, či dokonca päť percent?
V mojom ideálnom svete politici neťahajú za páčky podľa aktuálneho smeru vetra a udržiavajú daňový systém jednoduchý, prehľadný, zrozumiteľný, teda bez výnimiek a špecialít. Ale v takom svete nežijem. Preto pragmaticky napíšem, že je to dobrý nápad.
Minulá skúsenosť nám ukazuje, že zníženie DPH vo vysoko konkurenčnom prostredí potravín sa prenáša do koncovej ceny takmer naplno. Rastúce ceny sa stanú rastúcim problémom pre skupinu najzraniteľnejších ľudí a zníženie dane je lepšie ako nejaká nová „chlebová dávka“. To je dôvod prvý.
Dôvod druhý sú verejné financie. Zníženie DPH na všetky potraviny by znížilo príjmy rádovo o stovky miliónov eur. Pre mňa je to dobrá správa. Politici sa v posledných dvoch rokoch absolútne odtrhli z reťaze a sú schopní vymyslieť a schváliť čoraz bizarnejšie výdavky s čoraz vyššími cenovkami. Jediný spôsob, ako im v tom zabrániť, je zobrať im aspoň časť peňazí z rúk. Deficit nemôžu zvyšovať donekonečna. Znížená DPH by tak svojou trochou mohla prispieť k tomu, že zajtra niekto nezvolá tlačovku a s vážnou tvárou neohlási zavedenie kolotočovného za pol miliardy eur ročne.
Tretí dôvod je, že zníženie DPH na potraviny je lepšie ako iné možné nápady na „boj“ proti rastúcim cenám. Slovenskí politici veľa možností nemajú a niektorí z nich by sa mohli inšpirovať napríklad v Maďarsku, kde prišli s nápadom zregulovať ceny niektorých potravín. To by bolo skutočnou ekonomickou katastrofou. Zakázať cenám rásť je ako zahodiť teplomer pacientovi s maláriou. Regulované ceny sú ako hnisajúca rana, ktorá jedného dňa nevyhnutne praskne. Nakoniec, máme čerstvý príklad, kedy krvavé protesty v Kazachstane vypukli po tom, čo sa z cien palív čiastočne sňal klamlivý pláštik cenovej regulácie. Týmto smerom nie.