Pred nejakým časom sa na Slovensku objavila téma o nevyhnutnosti zaviesť do vzdelávacieho systému nový prvok -- domáce vzdelávanie. Bolo to prekvapujúce, pretože o tejto téme sa u nás nikdy širšie nediskutovalo.
Sloboda môže aj škodiť
Pod zástavu demokracie, slobody a decentralizácie sa toho zmestí neúrekom. V akejkoľvek oblasti. Na Slovensku ešte mnohí ťažia z toho, že nám poznanie mantinelov niektorých fenoménov chýba, a tak nejeden tiežodborník skúša, kam až možno posunúť hranicu slovenského modelu demokracie, slobody a decentralizácie. A niekde sa to neuveriteľne darí. Vďaka arogancii na jednej strane a neznalosti na strane druhej.
Niektorí politici tvrdia, že viac decentralizácie znamená viac demokracie. Je však zrejmé, že ide o účelové tvrdenie. Problémom je, že dnes niektoré decentralizované práva rozkladajú výchovno-vzdelávaciu sústavu. Výsledkom je napríklad fakt, že značná časť absolventov škôl s maďarským vyučovacím jazykom nie je schopná používať slovenský jazyk, čím jej chýba základná kompetencia pre slovenský trh práce.
Zákon cez kopirák?
Domáce vzdelávanie sa ako téma vynorilo spolu s exministrom školstva Martinom Froncom v jeho verzii školského zákona, ktorý však nikto nechcel. Jeho autorom bol vlastne Konzervatívny inštitút, ktorý zrejme od Fronca dostal zákazku na jeho prípravu. Otázkou je, kde sa tam nabralo viacero zvláštnych noviniek. Niektorí odborníci hovoria, že po preštudovaní českého školského zákona im ten Froncov pripadal ako verná kópia.
Domáce vzdelávanie je jedna z vecí, ktorá v novom českom školskom zákone je, ale nám je cudzia. Na Slovensku jeho tradíciu nepestujeme a o tejto téme sa v odborných kruhoch dlho do minulosti nediskutovalo.
V Európe len výnimočne
Home schooling alebo domáca škola má svoje korene v USA, kde vznikla v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ako reakcia na nekvalitné verejné školstvo. Ak Fronc prišiel s námetom domáceho vzdelávania ako alternatívou verejného školstva, pripustil tak, zrejme nechtiac, jeho nekvalitu. Prioritou vtedy bolo zavedenie náboženstva, dostatok finančných zdrojov pre neštátne školy, najmä cirkevné, ale aj súkromné svetského charakteru a národnostné školy, ktoré, mimochodom, majú stále vyšší normatív ako bežné verejné školy.
Domáce vzdelávanie možno nájsť aj v Európe, má 100- až 150-ročnú tradíciu a viaže sa na pokračovanie šľachtickej výchovy detí, kedy si šľachta platila domácich učiteľov, aby sa nebodaj jej deti nemuseli miešať s dedinskými a mestskými žiakmi. Určitý pozostatok tohto stavu je dodnes napríklad v Nemecku či Holandsku. Ale naozaj iba ako výnimočný a mimoriadny jav. Tému napríklad nespomína ani Pedagogický lexikón Dr. Juraja Čečetku z roku 1943, ktorý reflektoval vývoj školstva na Slovensku od vzniku Československa
Tristo českých detí sa učí doma
V Čechách o tomto spôsobe vzdelávania uvažovali koncom deväťdesiatych rokov pod tlakom idey absolútnej slobody vzdelávacej cesty dieťaťa. V roku 1999 sa rozhodli takúto alternatívu experimentálne overiť. Dali si na to päť rokov. Problém vyvolal najmä fakt, že pri domácom vzdelávaní treba riešiť napríklad problém povinnej školskej dochádzky dieťaťa. V Českej republike robili overovanie na štyroch školách. Napokon sa rozhodli tento spôsob výučby povoliť. V novom školskom zákone je téma ošetrená v paragrafe 41, ktorý hovorí o individuálnom vzdelávaní, t. j. vzdelávaní bez povinnosti povinnej návštevy školy. Tento model je určený iba pre prvý stupeň základnej školy. Zodpovednosť za vzdelávanie dieťaťa pri domácom vzdelávaní ponechali na riaditeľovi kmeňovej školy. Ten rozhoduje aj o povolení takéhoto vzdelávania. Výdavky na vzdelávanie hradí rodič, učebnice poskytuje škola. Žiak robí každý polrok skúšky na svojej kmeňovej škole, známky navrhuje rodič, schvaľujú učitelia. V súčasnosti sa v Českej republike týmto spôsobom vzdeláva okolo 300 detí.
Špecifické potreby dieťaťa
Motiváciou rodičov vziať deti do domáceho vzdelávania sú obvykle špecifické vzdelávacie potreby dieťaťa, neprospech či iné problémy dieťaťa v škole, konfliktné dieťa, ťažko prispôsobivé dieťa. Iným dôvodom je hodnotový problém -- rodina chce byť pohromade, chce silne výchovne pôsobiť na dieťa.
Po krátkom čase, keď funguje domáce vzdelávanie v Čechách, odborníci a najmä tí, ktorí odskúšali túto formu vzdelávania, hovoria, že je to veľmi náročné a nie každý rodič je schopný ho zvládnuť. Aj učitelia s kvalifikáciou, ktorí sa rozhodli vyskúšať domáce vzdelávanie, konštatovali, že s tým mali veľké problémy. Inou témou, ktorá sa často spomína, je fakt, že dieťaťu v domácom vzdelávaní chýbajú spolužiaci, chýba socializácia. Napokon to dopadlo tak, že matky z blízkeho okolia, ktoré sa na dali na domáce vzdelávanie, sa stretávali aj so svojimi deťmi -- žiakmi a niektoré predmety vyučovali spoločne. Teda, vytvárali vlastne nové menšie školičky.
Rodič nie je vždy ideálny
Domáceho vzdelávania sa dožaduje aj skupinka z tretieho sektora, argumentujúc, že rodič je zodpovedný za svoje dieťa a má právo rozhodovať o ňom. Je to pravda, ale iba čiastočná. Lebo rodič nie je vždy ideálny subjekt. Ak by to tak bolo, nepotrebovali by sme zariadenia na prevýchovu detí a mladistvých, nepotrebovali by sme detské domovy a podobné zariadenia.
Domáce vzdelávanie určite nie je jednoznačná ani ľahká záležitosť, ktorú treba hneď zaradiť do zákona. Takáto téma si vyžaduje analyzovať možnosti, podmienky pre prípadné zavedenie, treba zvážiť riziká aj prínosy. V slovenskom školskom systéme je totiž otázka špecifických vzdelávacích potrieb dieťaťa ošetrená pomerne dobre. Problémom je neštandardne nízke financovanie celého školského systému. Domáce vzdelávanie však určite nie je cestou ako to vyriešiť.