Hospodársky rozvoj Slovenska je popri niekoľkých veľkých podnikoch vo veľkej miere určovaný výkonnosťou regiónov a hospodárskou politikou využívania ich potenciálu. Špecifická politika rozvíjajúca ekonomiku regiónov sa na Slovensku nikdy reálne nepresadila. Dôsledkom sú prehlbujúce sa diferenciácie medzi regiónmi, nevyužitie a ničenie ich existujúceho potenciálu, niektoré územia sú odkázané na dlhý čas na živorenie a nádeje na ich povznesenie sú vzdialené. To všetko spomaľuje hospodársky rast Slovenska.
Hospodárska politika zatiaľ iba skromnú pozornosť venuje ekonomike územných celkov, regiónov. O regionálnom rozvoji sa často hovorí, dokonca v roku 2001 vláda schválila Národný program regionálneho rozvoja, v skutočnosti však rozvoj a využitie potenciálu regiónov zostali v úzadí. Vyzdvihuje sa hospodársky rast krajiny, avšak to, že jeho základ je v územiach, v priestoroch účelného spájania produkčných faktorov na hospodársky využiteľný potenciál alebo že efektívne spôsoby jeho využívania sú ekonomikou územia, sa akosi neberie do úvahy. Ekonómia územných celkov sa zasunula za obraz ekonómie krajiny, makroekonómiu, v najlepšom prípade sa zamenila za štatistiku politického delenia krajiny, hoci ekonómia územných celkov je iba veľmi zriedka v súlade s takýmto členením krajiny.
Slovensko a jeho hospodárska politika nie sú ojedinelé v podceňovaní ekonomiky území. Dlhodobým dôsledkom sú veľké rozdiely v hospodárskej rozvinutosti regiónov a obrovské straty z neúplného využívania potenciálu uloženého vo výrobe. Iba odhad dolnej hranice straty z nevyužitia ľudského potenciálu regiónov v roku 2001 predstavuje ročne 295 mld. Sk a každoročne narastá. Nevyužívanie potenciálu pôdy regiónov znamená stratu okolo 130 mld. Sk. Nevyužitie investovaného kapitálu nemožno ani odhadnúť pre neukončenosť štruktúrnych zmien a predpokladanú neužitočnosť časti investovaného kapitálu. Rovnako je nemožné vyčísliť straty, ktoré vznikajú zo zlého alebo žiadneho využitia prírodných faktorov.
Uvedené straty sú obrovské a poukazujú na naliehavosť riešenia problémov ekonomiky regiónov, ich ponechanie na samovývoj môže v najbližšom desaťročí znamenať postupnú degradáciu území, marginalizáciu, hlboko zaostávajúce oblasti vyznačujúce sa hospodárskym úpadkom a sociálnym napätím, ktoré nie sú žiaduce a ich následky poznané. Na naliehavosť riešenia poukazuje i to, že iba v štyroch hospodársky najslabších krajoch SR sa do roku 2010 odhaduje rast počtu obyvateľov o 46 000 osôb a spolu s mladistvými v skupine 0 -- 14 rokov vzrastie v nich ponuka práce asi o 158 000 osôb bez zníženia o odchody do dôchodkov.
Hospodársky potenciál
Slovensko tvorí niekoľko geograficky prirodzených a ekonomicky veľmi odlišných regiónov. Hospodárske aktivity v poslednom storočí tieto rozdiely natoľko zväčšili, že vznikli regióny s monovýrobnou poľnohospodárskou a priemyselnou ekonomikou a s prevažujúcim dvojfaktorovým potenciálom (pôda a práca) a vznikol jediný región s rozvinutejšou ekonomikou a vyšším príspevkom k HDP krajiny. Podľa dosahovanej výkonnosti (tabuľka 1) Slovensko tvoria vlastne 2 regióny -- bratislavský, ktorý roku 2000 dosiahol 24-percentný podiel na HDP krajiny a ostatné kraje, pri ktorých podiel každého sa pohybuje medzi 9,0 -- 13,3 %. Významné je, že oproti roku 1996 sa ich podiely zvlášť nezmenili. Mierne klesol podiel v Trnavskom, Nitrianskom a Prešovskom kraji, o desatiny percenta sa zvýšil v Košickom, Žilinskom a Bratislavskom kraji. Pritom priemerný rast HDP SR v bežných cenách za uvedené obdobie bol až 1,5-násobný. To naznačuje, že produkčná štruktúra krajov SR v tomto období sa nemení, stagnuje a prírastok HDP sa dosahoval predovšetkým cenovým rastom.
Oveľa viditeľnejšie sú rozdiely, keď porovnávame regióny podľa HDP vytvoreného obyvateľom v produktívnom veku. V roku 2000 najnižší produkt vytvoril obyvateľ kraja Prešov -- 174 163 Sk, najvyšší obyvateľ v kraji Bratislava -- 558 345 Sk. Ostatné kraje sa pohybujú na úrovni rozpätia od 233 536 Sk do 272 317 Sk. Oproti priemeru SR okrem kraja Bratislava, sa všetky kraje pohybujú pod týmto priemerom, od 63 % po 99 % (tabuľka 2).
Porovnanie regionálnej tvorby HDP prepočítanej na eurá s priemerom krajín E15 je dôvodom na zamyslenie sa nad východiskom regionálnej politiky. V roku 2000 vytvoril obyvateľ EÚ produkt vo výške 22 857 eur. Na Slovensku až 5,6-krát menej, 4 043 eur, t. j. 17,7 % produktu obyvateľa EÚ. Jednotlivé regióny Slovenska v tom roku vytvorili HDP v rozpätí medzi 2 500 -- 8 561 eur. Podľa týchto údajov tvorba HDP v Bratislave v porovnaní s priemerom EÚ dosahuje 38-percentný podiel, výkonnosť ostatných krajov dosahuje úroveň 10,9 -- 17,8 % výkonnosti priemeru EÚ. Ukazuje sa, že aj SR a aj regióny zaostávajú za úrovňou priemernej výkonnosti EÚ a pokračovanie v tejto dynamike by znamenalo, že pri dvojpercentnom ročnom zvyšovaní výkonnosti priemerného občana EÚ a 4,5-percentnom priemernom ročnom raste produkcie občana SR by sme rovnakú úroveň dosiahli za 70 rokov. Najviac zaostávajúci Prešovský kraj by pri totožných rastových tempách na vyrovnanie výkonnosti potreboval až 90 rokov.
Medzinárodné porovnávanie sa spolieha na vyjadrenie v parite kúpnej sily (PKS). Tvorba HDP na aktívneho obyvateľa regiónu v tomto vyjadrení vykazuje veľmi odlišné hodnoty oproti prepočtu v eurách. Podľa PKS dosiahlo v roku 2000 Slovensko až 47 % priemeru krajín E-15, jednotlivé kraje sa pohybujú od 29 do 47 % s výnimkou kraja Bratislava, ktorý dosiahol úroveň tohto priemeru. Porovnanie výsledkov prepočtov produktu v eurách a PKS naznačuje, že vyjadrenie HDP v PKS je konštantne o 2,65-krát vyššie. Rozdiel týchto dvoch vyjadrení zapríčiňuje kurz a vzniká otázka, aká je reálna úroveň výkonnosti SR a regiónov v porovnaní s EÚ? Je vyjadrenie v PKS pravdivé alebo prepočet podľa výmenného kurzu je nereálny? Preto spoliehanie sa iba na údaje v PKS môže nevhodne orientovať hospodársku politiku. Tá využíva iné nástroje, keď výkonnostná úroveň regiónov je 18 % a celkom iné, keď výkonnosť dosahuje 47 %.
Deformovaná ekonomika
Na výkonnostnom potenciáli regiónov sa podieľajú právnické a fyzické osoby. V SR bolo ku koncu roka 2001 spolu 62 867 subjektov a 303 506 podnikajúcich fyzických osôb. Ich regionálne rozloženie je veľmi blízke podielom krajov na tvorbe HDP. V počte subjektov podnikania sú regióny viac-menej vyrovnané (tabuľka 3). Odlišuje sa Bratislava, dosahuje 24-percentný podiel na HDP krajiny, na počte obchodných spoločností sa však podieľa takmer 31 % a na počte podnikajúcich fyzických osôb iba 18 %. Ide o subjekty poskytujúce služby, banky a spoločnosti, ktorých centrály sú registrované v tomto kraji, hoci ich časť výkonov pochádza z regiónov. V Prešovskom kraji je, napríklad, proporcia opačná, 9,6 % obchodných spoločností a 12 % fyzických osôb podnikateľov vytvára 9 % HDP. Ostatné kraje vykazujú nižší podiel obchodných spoločností ako je ich podiel na tvorbe HDP a vyššie podiely fyzických osôb podnikateľov, čo možno vysvetliť jednak rozdielmi v zameraní činností spoločností a jednak kapitálovou slabosťou občanov krajov vstúpiť do podnikania. Najnižší počet subjektov vykazuje Trnavský kraj, 4 877, t. j. 7,8 % na celkovom počte podnikajúcich subjektov. Podiel tohto kraja na HDP krajiny je zhruba 10 %.
Prevažujúca činnosť týchto subjektov je orientovaná na obchod a nehnuteľnosti, a to predovšetkým v zaostávajúcich regiónoch. Odvetvové rozloženie subjektov ukazuje, že v SR sa poľnohospodárskou činnosťou zaoberá 5,7 % subjektov, priemyselnou 15,2 %, stavebníctvom 7,8 %, obchodom 43 %, nehnuteľnosťami 18 %. Ostatných 10 % sú činnosti v doprave, telekomunikáciách a iných odvetviach služieb.
Prevládajúcou skupinou sú malé obchodné spoločnosti s počtom zamestnancov do 19 osôb. Podiel týchto spoločností v krajoch sa pohybuje od 87 do 93 %. Potvrdzuje to, že Slovensku zatiaľ chýba produkčné a stredné podnikanie ako dôležitý stabilizačný faktor a tvorca pracovných miest. Jeho podiel v jednotlivých krajoch -- okolo 10 % -- je veľmi nízky. Mnohé terajšie stredné podniky vznikli iba delením veľkých podnikov a delenie pokračuje. Chýbajúce stredne veľké subjekty sa dávajú do súvislosti s nedostatkom kapitálu, väčší vplyv však má podnikateľská stratégia uplatňovaná malými subjektmi, ktoré skôr menia predmet podnikania ako by postupne prerastali do stredných.
Nové subjekty podnikania, obchodné spoločnosti a živnosti, vznikali bez žiaduceho pôsobenia prostredia stavovskej náročnosti, výkonnosti, kvality práce a mnohé aj bez podnikateľskej morálky. Prostredie podporilo všeobecnú preferenciu obchodných služieb, aktivity v nehnuteľnostiach a rozmach sprostredkovania a potlačilo podnikateľský záujem o výrobné činnosti. Zmenila sa tým štruktúra a objem hrubej pridanej hodnoty v regiónoch. Jej porovnanie iba s počtom zamestnaných ukazuje, že jestvujú aj veľké rozdiely vo výkonnosti práce. Napríklad roku 2000 v Prešovskom kraji pripadlo na pracovníka 299 045 Sk hrubej pridanej hodnoty v poľnohospodárstve a počet zamestnávaných bol 14 242 pracovníkov, čo sa blíži k zamestnanosti v tomto odvetví v Banskobystrickom kraji, avšak tento kraj vykazuje o 14 % vyššiu hodnotu hrubej pridanej hodnoty na zamestnaného. Vo výkonnosti priemyslu a stavebníctva regiónov Prešovský kraj dosahuje rovnaké hodnoty ako Banskobystrický kraj. Zamestnáva však o 13,4 % menej ľudí a jeho výkonnosť na pracovníka je iba o 4 % nižšia. Povšimnutiahodná je výkonnosť pracovníka v priemysle a stavebníctve Trenčianskeho kraja. Patrí k druhej najnižšej výkonnosti spomedzi regiónov Slovenska a roku 2000 dosiahla asi 70 % priemeru SR. Pritom v týchto odvetviach bol zamestnaný najvyšší počet pracovníkov, 83 814 osôb, a ich podiel v štruktúre zamestnaných v hospodárstve regiónu bol najvyšší v SR. Výkonnosť práce sa ukazuje ako jedna z hlavných príčin regionálneho ekonomického zaostávania.
Pokiaľ ide o štruktúru hrubej pridanej hodnoty podľa hlavných odvetví činností SR, v roku 2000 pôdohospodárstvo dosiahlo 4,9-percentný podiel, priemysel a stavebníctvo 35,8-percentný a služby 59,3-percentný. Sektor služieb sa stal dominantným medzi činnosťami všetkých regiónov a vzniká otázka, či tento sektor bude aj v budúcnosti vytvárať dostatok nových pracovných miest a potrebnú zamestnanosť regiónov vzhľadom na jeho citlivosť na výkyvy a hospodársky cyklus.
Vplyv počtu obyvateľstva
Ekonomika regiónov súvisí tiež s počtom obyvateľov v produktívnom veku. Podľa tohto faktora výkonnosťou najslabší región -- prešovský -- v roku 2000 dosahoval 14-percentný podiel na počte produktívneho obyvateľstva SR, na tvorbe HDP iba 9-percentný, kraje Trnavský, Trenčiansky, Banskobystrický a Žilinský sa podieľali na počte produktívneho obyvateľstva priemerne 11,8 %, na tvorbe HDP iba 10,5 %. Košice majú 14-percentný podiel a 13,3-percentný podiel na tvorbe HDP. Tieto čísla potvrdzujú nevyužitie faktora výroby, prevahu činností s nízkou pridanou hodnotou a príčinu nižších miezd v regiónoch.
Evidovaná nezamestnanosť v závere roku 2001 dosiahla v SR 533 652 osôb, t. j. 15,9 % na počte všetkých občanov v produktívnom veku. Regionálne sa pohybuje od 5,6 po 21 % (tabuľka 4). Najvyššiu nezamestnanosť vykázal kraj Košice, 21 %, najnižšiu Bratislava, 5,6 %. Pritom nezamestnanosť v niektorých krajoch dosahuje podstatne vyššie čísla. Všeobecne v roku 2002 mierne klesla, sezónne sa však zvyšuje. Významné je, že neklesá podiel dlhodobo nezamestnaných, niektorých málo kvalifikovaných profesií a podiel mladistvých. Pokusy o hľadanie riešenia nezamestnanosti sú nákladné a neprinášajú akceptovateľné výsledky. Nedostatočným pohybom nezamestnaných za prácou sa odôvodňuje pomalý pokles nezamestnanosti a dáva sa do súvislosti s vysokým cestovným, so vzdialenosťou, s vysokou viazanosťou na sídlo a neprimeranými cenami bytov. Za významnejší oproti uvádzaným považujem pomer marginálnej ceny práce alebo ponuky ceny práce k životným nákladom. Ak nedosahuje hranicu životných nákladov, potom je nereálne predpokladať masový prejav záujmu o akúkoľvek prácu. Marginálna cena práce je totiž hranicou miery záujmu o nájdenie práce a delí pozitívnu a negatívnu pracovnú migračnú pohnútku. Prepočty za rokov 2000 -- 2002 ukazujú, že nízka pravdepodobnosť nájdenia práce, ponúkaná mzda v iných regiónoch, vyvoláva vo všetkých krajoch, okrem Bratislavy, zápornú pracovnú migračnú pohnútku. Najvyššie hodnoty zápornej pohnútky vykázali Žilinský a Prešovský kraj pre nízku pravdepodobnosť nájdenia práce v týchto a okolitých krajoch.
Tvorba fixného kapitálu a dlhodobého majetku taktiež významne neprispela k rastu produkčného potenciálu krajov. Počas rokov 1995 -- 2000 sa v SR investovalo do fixného kapitálu 1 373 mld. Sk. Najmenej pripadá na kraje Prešov, 116 mld. Sk, Trnava 134 mld. Sk, Banská Bystrica 137,8 mld. Sk, Žilina 140 mld. Sk, zatiaľ čo v kraji Košice sa investovalo 184 mld. Sk a v kraji Bratislava až 333,4 mld. Sk. Keď sa porovná tento objem investícií do dlhodobého majetku s objemom HDP krajov, výsledky ukazujú, že väčšinou ide iba o investície do jednoduchých a nenáročných činností, ktoré sa nestali rozhodujúcim faktorom využívania potenciálu krajov a vytvárania podmienok na ich hospodársky rast.
Využitie potenciálu regiónov
Pred vstupom do EÚ sa častejšie zdôrazňuje rozvoj regiónov a počíta sa s pomerne veľkými investíciami zo štruktúrnych a kohézneho fondu. Nevyužitý potenciál regiónov túto príležitosť ponúka. Do akej miery dôjde k rozvoju a tzv. egalizácii medzi regiónmi, bude závisieť od toho, či sa v regiónoch uskutočnia rozvojové projekty posilňujúce ich ekonomiku alebo sa rozptýlia do individuálnych projektov. Inak by hospodárska politika čelila vzniku sociálneho napätia, vynúteným migračným pohybom z hospodársky slabých regiónov s podstatným nárastom sociálnych nákladov, kriminalitou a sociálnymi patologickými javmi spojenými s úpadkom niektorých území.
Potenciál regiónov ovplyvňujú dva faktory -- možnosť využitia pracovných síl regiónu a rozvinutie investičnej infraštruktúry. Je pozoruhodné, že najvyšší rozvojový potenciál je v krajoch, ktoré dnes patria k hospodársky najslabším a majú najslabšiu investičnú infraštruktúru. Kým pre Bratislavský kraj je rozvojový potenciál určený v ročnom rozsahu na 15,8 mld. Sk, Košický kraj môže dosiahnuť potenciál rastu až 68 mld. Sk, kraj Prešov 51 mld. Sk, kraj Nitra 47 mld. Sk, kraj Banská Bystrica 32 mld. Sk, j Žilinský 31 mld. Sk, Trnavský 30 mld. Sk, Trenčiansky kraj 20 mld. Sk. Tieto hodnoty boli odvodené z účinku rastových faktorov, ocenenia indikátorov všeobecného rastu regiónov a disponibilného ľudského potenciálu a nie sú v nich zarátané individuálne sektorové projekty, ktoré potenciál kraja môžu významne zmeniť.
Pri využití potenciálu regiónov sa nemožno príliš spoliehať na vlastné sily krajov a hospodársky slabučké VÚC alebo na vzdialenú fiškálnu redistribúciu v prospech regiónov. Tie zatiaľ nie sú riešením zložitých regionálnych problémov. Ich zdroje sú skromné, nepostačujúce na rozvojové projekty. Pritom skutočnosť, že v regiónoch nahromadený ekonomický potenciál sa čoraz viac znehodnocuje a každoročne strácame okolo 25 % HDP, je výzvou pre hospodársku politiku a fiškálnu reformu.
Marginalita území?
Niektorí sociológovia prichádzajú s pracovnou tézou marginality územia a tvrdia, že na Slovensku narastá počet okrajových území. Marginalizácia, podľa nich, nie je jav výsostne spätý s transformáciou a hovoria o dedične zaťažených okrajových územiach s dlhodobou a so situačnou marginalizáciou. Transformácia naplno odkryla územné rozdiely, nedostatočný rozvoj niektorých území a ich ekonomické, infraštruktúrne i sociálne deficity, najmä zlú kvalitu rozvojových faktorov a chýbajúce možnosti. Odhalila aj omyly a chyby obdobia transformácie zapríčinené sektorovými politikami a ich vertikálnym zameraním. Tieto politiky neprihliadali na ekonomiku regiónov a na hľadanie vyhovujúcej kombinácie s existujúcimi horizontálnymi ekonomickými problémami.
Deficity však nevznikli akousi dedičnou zaťaženosťou území, ako tvrdia, ale dlhoročným neriešením problémov ekonomiky území a ignorovaním požiadaviek regionálnej ekonomiky. Za to nemožno viniť regióny, ale treba priznať, že hospodárska a sektorové politiky, minulé i prítomné, vyvolali jav, ktorý má dnes podobu marginalizácie. Pretrvávajúca predstava, že pre ekonomiku vôbec a území zvlášť, stačí, keď hospodárska politika vytvára iba všeobecné podmienky a ostatné je už vecou rozhodovania subjektov podnikania alebo regionálnych inštitúcií, je pre transformačné obdobie neproduktívna. Práve takáto predstava a na nej založená hospodárska politika bola a je príčinou brániacou štrukturálnym adaptáciám, spôsobujúcou narastanie regionálnych rozdielov a rast počtu zaostávajúcich území. Odklon území od štandardov nemá nič spoločné s dedičnou zaťaženosťou území pre pomalý rozvoj, ale sú následkom industrializačnej, kolektivizačnej a bezobsažnej regionálnej politiky, ktoré predurčovali podmienky rozvoja území. Dedičná zaťaženosť, o ktorej existencii treba pochybovať, je dôsledkom akumulovaných chýb minulých hospodárskych politík a transformačného obdobia vrátane privatizácie. Stagnujúca a nevhodná ekonomická štruktúra regiónov, kapitálová slabosť a v niektorých územiach infraštruktúrna nerozvinutosť, prevaha ponuky práce, nadbytok pôdy a nedostatok jej efektívneho využitia, nehybnosť pracovnej sily a zviazanosť sídla a miesta práce, vysoká nezamestnanosť, nevyhovujúca sociálna úroveň a kvalita prostredia, boli a sú predmetom jednotlivých politík, a nie dedičnej zaťaženosti. Ich neriešenie znamená, že krátkodobé regionálne rozdiely a nerovnováhy sa menia na dlhodobé a pokračovanie v tomto smere skutočne môže viesť k obrovským sociálnym nákladom, vysokej diferenciácii ekonomiky území a ich zaostávaniu, vysťahovaniu a sociálnemu úpadku.
Aj hospodárska politika transformácie prispela k tomuto stavu. Už v prvých rokoch nedokázala nájsť spôsob odstránenia negatív ekonomiky regiónov a absorpcie nadzamestnanosti. Prostriedky vynaložené na zmeny štruktúry výrob sa vyčerpali pomalosťou a manažérskym odkladaním reštrukturalizácie podnikov z dôvodov blízkosti privatizácie, zlou a politickou privatizáciou sa stratila možnosť vzniku novej výrobnej štruktúry regiónov. Hospodársko-politická podpora delenia podnikov a vnútornej diverzifikácie ich činností, ako aj podpora vývozu bez systémového zázemia a technologickej konkurencieschopnosti, budovaná iba na nízkych a málo rastúcich mzdách, spolu s personálnou privatizáciou, sa ukázali ako faktory brániace štruktúrnym zmenám, udržujúce nízku výkonnosť hospodárstva a zvyšujúce regionálne rozdiely. Transformácia začala prekážať transformácii.
Národný program regionálneho rozvoja
V programovom vyhlásení sa vláda zaviazala prijať strednodobý komplexný programový dokument rozvoja regiónov, napriek tomu, že roku 2001 bol schválený Národný program regionálneho rozvoja (NPRR) do roku 2006. Tento fakt možno vysvetliť ako nesúhlas s NPRR alebo ako potrebu jeho zmeny a snahy inak koncipovať regionálnu politiku.
Ani NPRR neponúka príležitosť očakávať iný výsledok ako predchádzajúce dokumenty o regiónoch. Rozvoj regiónov sa v programe založil na všeobecných problémoch SR, globálnych cieľoch a ich mechanickom prenose do regiónov. Je preplnený sektorovými želaniami, mnohými neurčitými cieľmi a ešte väčším počtom programov, ktorých účinky na ekonomiku regiónov nikto nepozná. Jeho vlastnosťou je, že napriek regionálnemu názvu ide o výsostne sektorové programy s parciálnymi zámermi, ktoré sa neplnia, lebo takmer všetky rozvojové osi, globálne a špecifické ciele NPRR, majú deklaratívnu povahu, sú nešpecifické pre jednotlivé regióny a bez reálneho financovania. Uvádzané globálne ciele: tvorba efektívnych pracovných miest a zníženie nezamestnanosti, rast konkurencieschopnosti, rozvoj technickej a sociálnej infraštruktúry, rozvoj výrob a služieb na báze domácich surovín, skvalitňovanie životného prostredia a podpora rozvoja vidieka a multifunkčného poľnohospodárstva, sú iba všeobsahujúcim želaním. Finančné nároky takto vytýčených cieľov programu sú obrovské, dlhodobé, zdroje financovania nejasné.
Typický je príklad hlavného strategického cieľa NPRR -- do roku 2006 dosiahnuť 60- až 65-percentnú úroveň priemeru HDP obyvateľa štátov EÚ. Ide o cieľ, síce schválený vládou, avšak v danom čase nedosiahnuteľný. Jeho deklaratívnosť tkvie predovšetkým v tom, že 12-, resp. 40-percentný rast úrovne HDP regiónov do roku 2006 a ich egalizácia nie sú podložené reálnym zvyšovaním ekonomickej sily regiónov, zlepšením podmienok alebo zvýšením inovačnej kapacity regiónov, a to napriek očakávanému príspevku fondov EÚ.
Politika rozvoja
To, že nevyhnutnosť oživenia a vznik novej ekonomiky regiónov sa časovo stretli s procesom štruktúrnej adaptácie na nové podmienky, veľmi komplikuje politiku rozvoja. Je nereálne, v takýchto podmienkach chcieť splniť všetky zámery rovnakou mierou a v krátkom čase. Primárnym cieľom politiky rozvoja ekonomiky regiónov by sa mali stať tie faktory, ktoré podporujú rozvoj ich ekonomiky. Sú to už spomenuté ciele: využitie ľudského potenciálu vrátane jeho kvalifikačnej prípravy a vybudovanie investičnej infraštruktúry.
Bez vytvorenia aspoň základnej infraštruktúry na investovanie v regiónoch nemožno očakávať investovanie domácich a zahraničných subjektov a vznik nových pracovných miest. Nech už objemy prostriedkov na projekty regiónov budú akokoľvek vysoké, zostanú individuálne a lokalizované do malého územia. Bez investícií nemôže vzniknúť nová štruktúra ekonomiky regiónu.
Kritériom veľkosti infraštruktúry je intenzita pôsobenia faktorov spôsobujúcich zaostávanie regiónov. Skutočnosť, že jestvujúce prírastky obyvateľstva sa objavujú v najviac zaostávajúcich regiónoch a že miera nezamestnanosti má najvyššiu koncentráciu v južných regiónoch SR -- juh kraja Nitra, Banská Bystrica, Košice a v kraji Prešov -- je dôležitá pre regionálny rozvoj. V týchto regiónoch sa nezamestnanosť v závere roka 2001 pohybovala medzi 23 -- 35 %. Sociálna situácia sa zhoršuje práve v týchto oblastiach a investičné aktivity sú minimálne. To núti nielen prehodnotiť niektoré investičné projekty a ich účinok na ekonomiku regiónov, ale každé väčšie ekonomické rozhodnutie posudzovať z hľadiska účinku na ekonomiku. Napríklad fiškálna decentralizácia, zvyšovanie cestovného, rušenie tratí alebo budovanie diaľnice s dosahom na kraje Prešov a Košice severným ťahom. Tieto regióny sa síce dopravne sprístupnia, avšak nevyužitý potenciál regiónov naznačuje, že podstatne vyšší efekt by sa dosiahol budovaním južného ťahu, ktorý taktiež sprístupní tieto regióny a pritom rozvojovo zasiahne aj ďalšie.
Ekonomika regiónov je vystavená aj potrebe rastu výkonnosti práce, podstatného zvýšenia konkurencieschopnosti a technického i technologického rozvoja existujúcich výrob. Z tohto hľadiska je poznanie jej silných a slabých stránok východiskom na vznik ucelenej predstavy o ekonomike regiónu zapadajúcej do obrazu budúceho Slovenska a získateľnej synergie, ktorá špecificky vyjadruje efektívne možnosti a potreby regiónu. Takáto predstava o rozvoji regiónov chýba a chýba aj politika, ktorá by rozvoj regiónov podporovala týmto smerom.