Správy Najvyššieho kontrolného úradu už celé roky patria k najzaujímavejším parlamentným tlačiam, aj keď vlastne všetci vopred vedia, čo budú obsahovať, a to konštatovanie, že ústredné orgány štátnej moci majú chronické problémy s dodržiavaním pravidiel. Najčastejšie sa pritom porušuje zákon o verejnom obstarávaní a zákon o účtovníctve. Podobne sa v médiách stále objavujú správy o sporoch, ktoré Slovensko prehráva pred Medzinárodným súdom pre ľudské práva v Štrasburgu. Najčastejšou príčinou býva nekonanie úradov a následkom sú miliónové sumy vyplácané v rámci odškodného. O problémoch, ktoré vznikajú podnikom vinou nekonania úradov, prípadne súdov, sa tiež dá rozprávať dosť a dosť. Výsledkom je pocit, že spravodlivosti sa človek nedovolá, o odškodnení hovoriť vôbec netreba. Napriek spôsobeným škodám sa situácia na tomto poli mení len pomaly, čo si možno vysvetliť dvoma spôsobmi: alebo sú rezervy v personálnej práci, alebo sa niekomu súčasná situácia veľmi vypláca. Z tohto hľadiska je postoj ministerstva spravodlivosti rozporuplný -- na jednej strane sa sprísňujú postihy za korupciu, na druhej strane sa nijako neponáhľalo so zákonom, ktorý má eliminovať na čo možno najnižšiu mieru rovnako škodlivé konanie (prípadne nekonanie) úradníkov. Ten pôvodný platí od roku 1969, keď boli úplne iné ekonomické a politické podmienky. Napríklad nikto nerátal so súkromným podnikaním, ani so skutočnou samosprávou. Legislatívny program vlády predpokladá prijatie nového zákona až v tomto roku a minister spravodlivosti by mal predložiť do 30. júna jeho paragrafové znenie. A tu leží kameň úrazu. V parlamente je už v druhom čítaní návrh zákona o zodpovednosti za výkon verejnej moci, ktorý predložil poslanec Ján Drgonec za ANO.
V minulom volebnom období bolo celkom bežnou praxou, že sa v parlamente zišli dva alebo aj viac návrhov zákonov, ktoré upravovali rovnakú problematiku, prípadne rôzne prvky jedného a toho istého zákona. V prípade niektorých zákonov vznikali vážne problémy, klasickou ukážkou boli návrhy, týkajúce sa dôchodkovej reformy -- predkladali ich poslanci, hlásiaci sa k pravici (OKS) a kolidovali s koncepciou, ktorú pripravovalo ministerstvo práce, ovládané SDĽ. V iných prípadoch bolo riešenie jednoduché -- návrhy sa zlúčili do jedného. Teraz je situácia trochu iná. Jeden zákon je tesne pred schválením, druhý sa do parlamentu dostane možno o mesiac. Takže alebo Drgonec svoj návrh stiahne (čo požaduje minister spravodlivosti Daniel Lipšic a čo Drgonec odmieta), alebo sa ministerstvo spravodlivosti pokúsi v rámci rozpravy do návrhu zapracovať svoje pripomienky. Všetky ostatné varianty postupu sú horšie a povedú k zníženiu dôveryhodnosti verejnej správy ako celku a ministerstva spravodlivosti zvlášť.
Pretože občanov naozaj nemusia zaujímať politické nuansy a prestížne boje o to, kto bude predkladateľom zákona. Občanov však zaujíma, čo zákon rieši a aké dôsledky vyplývajú z jeho prijatia alebo neprijatia. A verejnosť, aj tak negatívne naladená voči politickej reprezentácii (zvýšenie daní nie je nikdy populárnym krokom, najmä ak je sprevádzané zavádzaním rôznych poplatkov a ak napriek tomu peniaze všade chýbajú) si z prípadného neprijatia zákona o zodpovednosti za škodu môže vyvodiť len jedno: niekomu sa to veľmi hodí.
StoryEditor