Spojencov zjavne prekvapil silný odpor na mnohých miestach Iraku. Napriek všetkým očakávaniam sa opäť raz ukázalo, že masívne bombardovanie nemusí zlomiť vôľu obyvateľstva bojovať. Čaro "inteligentnej" munície, ktorá má okrem iného znížiť straty medzi civilistami, a tým "zhumanizovať" vojnu, je totiž trochu zavádzajúce. Tí, ktorí dotyk s vojnou okúsili na vlastnej koži, napríklad americkí veteráni z Vietnamu rovnako ako ruskí z Afganistanu, svorne tvrdia -- vojna je špinavá osobná záležitosť. Bez ohľadu na to, aké zbrane používate a proti komu bojujete. Je taká minimálne od okamihu, keď tesne vedľa vás zomrie kolega či kamarát, alebo vám, hoci aj "inteligentná" bomba, zabije niekoho z rodiny.
Aj to môže byť jedným z dôvodov, prečo je história plná príkladov, keď velitelia inváznych armád márne počítali s tým, že obyvateľstvo sa pridá na ich stranu a bude bojovať proti diktátorovi, ktorý ich roky tyranizoval. Namiesto toho útočníkov nepokladalo za osloboditeľov, ale za okupantov, proti ktorým bojovali aj tí, čo pod diktátorom trpeli najviac. A nejeden diktátor potom inváziu paradoxne využil na upevnenie svojej moci. Teror, ktorý roky zdôvodňoval nevyhnutnosťou bojovať proti vonkajšiemu nepriateľovi ohrozujúcemu krajinu, totiž mohol vyhlásiť za opodstatnený. A prečo sa zatiaľ nepotvrdila ani teória, podľa ktorej sa po rozbití komunikačného a veliteľského systému zrúti obrana a irackí vojaci sa budú húfne vzdávať? Strach z perzekúcií rodinných príslušníkov tých vojakov, ktorí by sa vzdali, je historicky overená a pravdepodobne aj v súčasnosti dostatočne silná motivácia, aby radšej bojovali a dali sa prípadne aj zabiť, než sa vzdali či dokonca dezertovali. Tým skôr, že Iračania majú v živej pamäti, ako spojenci tesne po skončení vojny o Kuvajt v roku 1991 nechali napospas irackým jednotkám celé etnické a náboženské skupiny, ktoré predtým na podnet USA povstali proti Saddámovmu režimu. Preto sa teraz Američania nemôžu čudovať, ak Iračania neveria, že sa v krajine zdržia tak dlho, aby ich mohli ochrániť od prípadných represálií.
Spojenci sa tiež sťažujú, že irackí vojaci bojujú v civilných šatách, čo označili za ďalšiu zákernosť Saddámovho režimu. Existuje však možnosť, že sú to naozaj civilisti, ktorí jednoducho bránia svoju krajinu z vlastnej vôle. Ich odhodlanie bojovať môže rásť s pribúdajúcimi obeťami z ich rodín, s nedostatkom základných potravín, liekov a vody, rovnako ako s rabovaním či terorizovaním obyvateľstva skupinami bezprizorných ozbrojencov. Opäť je tu problém, ktorému čelili napr. Američania vo Vietname či Rusi v Afganistane, teda ako rozlíšiť civilov od bojujúcich, keď je navyše jasné, že akýkoľvek odboj v tyle nepriateľa nemôže fungovať bez podpory domáceho obyvateľstva.
Osobitne veľké straty medzi civilistami i vojakmi pritom vždy prinášajú pouličné boje, ktorým sa zrejme ani v tejto vojne nebude dať vyhnúť. Predstava boja o každý dom, poschodie či miestnosť, aký sa odohral napríklad v Stalingrade, desí každého vojaka. Obzvlášť, keby sa mal odohrávať v Bagdade s piatimi miliónmi obyvateľov.
StoryEditor