Zatknutie vyše dvadsiatky teroristov, ktorí údajne plánovali zničenie celého radu lietadiel nad Atlantikom, nám pripomína 11. september 2001. Onen septembrový deň sa stal symbolom moderného terorizmu.
Odvtedy k teroristickým útokom došlo postupne v Indonézii, Madride, Londýne, Egypte a naposledy v Bombaji. Zomreli tisíce nevinných mužov, žien a detí. Trvajúce násilie v Iraku hrozí, že krajinu uvrhne do totálnej občianskej vojny.
Teroristi však nevykonali nič v dimenzii útokov z 11. 9. 2001. Čím to asi je? Môže to byť odrazom likvidácie vlády Talibanu v Afganistane a odstránenia tamojšieho bezpečného útočiska Al-Kajdy. Vďaka kvalitnejším a lepšie koordinovaným výzvedným službám, vymáhaniu práva a vnútornej bezpečnosti tak na národnej, ako i na medzinárodnej úrovni je pre teroristov ťažšie uspieť. Nedávne zatknutia v Londýne ukazujú, že snaha niektorých teroristov dokázať čosi dramatickejšie, než boli útoky na New York a Washington, zrejme skomplikovala ich schopnosť realizovať svoje zámery a zvýšila vyhliadky na ich odhalenie.
Globalizácia teroristom uľahčuje získavanie nástrojov pre ich remeslo i cestovanie. Pravdepodobnosť tiež nahráva teroristom do karát -- jeden úspech môže vynahradiť mnoho nezdarov. Moderná technika zvyšuje možnosť, že ktorýkoľvek z teroristických úspechov spôsobí škody veľkého rozsahu. Navyše sa v Iraku rodí nová generácia skúsených teroristov, podobne ako pred dvadsiatimi rokmi v Afganistane.
Čo je teda potrebné urobiť? Jednou z odpovedí prednesenou Bushovou administratívou je propagácia demokracie. Žiaľbohu, dôkazy sú slabé. Jedinci žijúci vo vyspelých demokraciách, ako je Veľká Británia, sa stále môžu odcudziť a radikalizovať. Demokratickejší Irak sa stal Irakom násilnejším. Podobne platí, že voľby v Palestíne nepresvedčili Hamas, aby sa odvrátil od násilia. Zatiaľ sa nezaobídeme bez politiky, prostredníctvom ktorej sa vyrovnáme s terorizmom.
Ba čo viac, demokracia je úplne bezvýznamná pre tých, ktorí už sú oddanými teroristami.
Takže, čo je potrebné urobiť? Prvou vecou je odhodiť metaforu "vojna proti terorizmu". Vojny sa zvyčajne vedú so zbraňami na bojisku medzi vojakmi znepriatelených krajín. Vojny majú svoje začiatky a konce. Žiadna z týchto premís tu neplatí.
Dnes možno terorizmus uskutočniť s otváracími nožíkmi a lietadlami rovnako ľahko ako s výbušninami. Dnešnými bojiskami sú kancelárske budovy, prímestské vlaky a kaviarne. Neexistujú uniformy a tí, ktorí zabíjajú, často konajú v mene vlastného cieľa alebo hnutia. A žiadny koniec nie je na dohľad. Ba práve naopak. Terorizmus je dnes súčasťou každodenného života.
Je tu ešte ďalší dôvod od upustenia od vojnového slovníka. Terorizmus nemožno premôcť len zbraňami. Ďalej treba rozlišovať medzi terajšími a potenciálnymi teroristami. Tých prvých treba zastaviť pred činom; pre prípad, že sa to nepodarí, musíme mať prostriedky na obmedzovanie dôsledkov úspešných útokov.
Omnoho viac sa však môže -- a malo by sa -- urobiť pre to, aby sme mladých mužov a ženy v prvom rade presvedčili, aby sa teroristami nestávali. Cieľom musí byť vytvorenie prostredia, v ktorom sa terorizmus nebude považovať ani za prijateľný, ani za nevyhnutný. Terorizmu treba vziať legitimitu; tých, ktorí ho uskutočňujú, musíme zhanobiť. Žiadny politický cieľ neospravedlňuje zmarenie nevinného života.
Práve to musia dať jasne najavo arabskí a moslimskí predáci. Prvotná kritická reakcia zo strany niekoľkých arabských vlád na únos izraelských vojakov Hizballáhom je znamením, že takáto kritika je možná; pravdepodobne pôsobia i vyjadrenia mnohých moslimských náboženských vodcov.
Terorizmu je však potrebné vziať i jeho motiváciu. To znamená, že treba, aby USA a ďalší hráči ozrejmili, aké prínosy môžu Palestínčania očakávať od mierovej dohody s Izraelom a čo môžu sunniti a šíiti očakávať od nového politického programu v Iraku.
Cesta vpred je jasná: bdelosť voči násiliu spojená s politicky možným riešením. Takáto protiteroristická politika terorizmus nevykorení, tak ako moderný liek úplne nevykorení chorobu. Dáva však nádej, že ju zmierni na úroveň, ktorá nebude ohrozovať otvorenosť, bezpečnosť ani prosperitu moderných spoločností.
Autor je bývalý riaditeľ odboru politického plánovania ministerstva zahraničných vecí USA