O politike "čistých rúk"

Podávanie rúk iste nie je povinnosťou ani v politike. Aj v spoločenskej etikete ide viac o prejav zdvorilej povinnosti ako úprimnej náklonnosti. V istých situáciách sa vystretá ruka stáva skôr symbolom ponuky na zmierenie ako povinným pozdravom. Ak sa však ponúka príliš teatrálne, ako priateľské gesto stráca svoj spoločenský význam a môže sa zmeniť aj na provokáciu. Jednoducho, zovretie dvoch rúk by nemalo byť len povinným rituálom, ale tiež vyjadrením istej miery porozumenia.
Pri politických partneroch ide najmä o signál, odzrkadľujúci úroveň ich vzťahov - nemusia byť vrelé, ale mali by byť čitateľné. Veď vrcholná politika je v podstate najmä verejným predstavením. V čase rozvinutých informačných technológií, keď sa hranice skutočnej a virtuálnej reality vďaka všadeprítomným médiám stierajú, sú politici tiež hercami, ktorí rozbiehajú pred našimi očami celú škálu dramatických umení - od tragédie, cez komédiu, až po frašku. Správa vecí verejných sa postupne odsúva do zabehnutých koľají v rámci mechanizmov osvedčenej byrokracie a vodcovia sa obzerajú najmä po popularite.
Ani koaličné partnerstvo nie je priateľstvom na život a na smrť, ale iba tichou dohodou, ktorú môže každá strana kedykoľvek porušiť. A aj tak robí. Súčasné napätie medzi stranami vládneho štvorzáprahu sa okrem analýz ich konania ilustruje aj menej sofistikovanými prejavmi, napríklad obligátnym nepodaním ruky. Na poslednej mimoriadnej Koaličnej rade, inšpirovanej nepodarenými maturitami, predstavitelia KDH odmietli podať ruky svojim kolegom z ANO. "A budeme tak robiť dovtedy, pokým sa partner bude správať ako doteraz," vysvetlil podpredseda kresťanských demokratov Pavol Minárik. Keďže zmena koaličnej etikety prichádza do úvahy až potom, keď liberáli "prestanú zneužívať študentov a rozbíjať vládu", bude to zrejme dlhé čakanie. Urýchliť by ho nemusel ani pád ministra Martina Fronca, ktorý podľa ANO nezvláda obsahovú reformu školstva. Samozrejme, aj v tomto prípade ide len o náhradný manéver zastupujúci dávnejšie známu nevraživosť medzi oficiálnymi slovenskými konzervatívcami a liberálmi. Nepodávanie rúk medzi nimi sa v koaličnej premiére odohralo už v marci. Vtedy boli dôvodom úvahy aliancie o spočítaní cirkevného majetku. Dnešný rozkol iba rozvíja tento starý scenár o vzájomných antipatiách medzi ANO a KDH, pretože povzbudzovanie nespokojných študentov v uliciach nemôže byť v žiadnom prípade vnímané ako seriózny politický program. Úsmevný príbeh o nepodaných rukách (narušil ho údajne minister spravodlivosti Daniel Lipšic, ktorý podpredsedovi ANO Jirkovi Malchárkovi ruku potriasol) je, samozrejme, vítaným impulzom na spestrenie monotónnej politiky opozičnej strany Smer, ktorá (návrhom na odvolanie premiéra Mikuláša Dzurindu) pohotovo vytvorila z tragédie frašku.
Ruky sa zvyčajne nepodávajú vtedy, keď jestvujú pochybnosti o ich čistote. Ide teda o morálny problém, ktorý jeden z dvoch koaličných partnerov považuje za dôležitý. V politickej praxi to znamená, že jestvujú princípy, prekračujúce svojím významom pragmatizmus spravovania moci. KDH za také považuje čisté ruky. Uvidíme, ako sa s touto úctyhodnou zásadou vyrovná po najbližších parlamentných voľbách. Každá demokratická správa spoločnosti je však nielen o ekonomickom rozvoji a právnom štáte, ale aj o slobodnej konfrontácii názorov a vzájomnej tolerancii. Pokrok ľudského ducha je totiž možný len v rámci voľného trhu ideí a poznania. Politická malichernosť však týmto ideálom nesvedčí.