25.11.2013, 23:59

Orbánove konflikty sú hlúpe, veľmi škodia biznisu

"Proti kríze pomôžu len reformy," tvrdí pre HN maďarský exminister financií Lajos Bokros, ktorý sa zúčastnil na konferencii INEKO o dlhovej kríze.

Orbánove konflikty sú hlúpe, veľmi škodia biznisu

Premiér Viktor Orbán razí svoju vlastnú cestu, ako Maďarsko vyviesť z krízy. Darí sa mu v tom?

Na to by som odpovedal slovami bývalého českého prezidenta Václava Klausa – tretia cesta vedie do tretieho sveta. Buď máte kapitalizmus, alebo socializmus. Skúšali sme socializmus a nefungoval. Teraz by sme mali skúsiť kapitalizmus. To je jediná cesta. Preto absolútne nesúhlasím s populistickými politikami, ktorú predstavuje Orbán a podobní politici.

Zdá sa však, že na rozdiel od Slovenska či Česka sa Maďarsku darí znižovať verejný dlh...

Nie tak úplne. Je tu síce veľmi malé zníženie, ale treba povedať dve veci. Po prvé, samotná zadlženosť je na veľmi vysokých úrovniach, približne 80 percent HDP. A išla dole len vďaka jedinému dôvodu – znárodneniu aktív v súkromnom dôchodkovom systéme. Tie predstavovali viac ako 11 percent HDP. Tento prístup sa pritom šíri a najnovšie sa ho chystá zaviesť Poľsko.

 

Takže zadlženie krajina znížila vďaka nesystémovému jednorazovému kroku?

Áno. Je to nesystémové aj preto, lebo nenastáva ekonomický rast. A ak krajina nerastie, nemôže vyrásť z dlhu. Tento dlh nikdy nesplatíme. Najlepšia cesta je vyrásť z neho a spraviť ho relatívne menším k samotnej ekonomike. To bola aj jediná cesta na zníženie dlhu v Maďarsku medzi rokmi 1995 až 2001. V roku 1995, keď som bol ministrom financií, sme mali taktiež vysoký dlh, približne 83 percent HDP. Postupne sa znížil na 53 percent HDP. Prečo? Lebo sme mali vysoký štvor-až päťpercentný rast. Dnes máme stagnáciu. Maďarsko ani len nedosiahlo úroveň HDP, ktorú malo pred piatimi rokmi.

Znamená to, že po veľmi malom znížení dlhu bude nasledovať opätovný rast zadlženia?

To som nepovedal. Iba hovorím, že ak nemáte rast, tak je to prehraný boj. Najdôležitejšia vec je vytvoriť rast.

Je to možné pri terajšej Orbánovej vláde?

Nanešťastie, hospodárska politika Viktora Orbána je nasmerovaná proti dosiahnutiu ekonomického rastu. Každé opatrenie, ktoré prijímajú, je protirastové. Ničia totiž dôveryhodnosť krajiny v očiach investorov. A to domácich aj zahraničných.

Reagujú investori na znižovanie dôveryhodnosti?

Určite áno. Veď podiel investícií k HDP je iba 16 percent, čo je najmenej za posledných 23 rokov. Takže nedochádza ani k náhrade už existujúceho amortizovaného kapitálu. Bojujeme s odlevom investícií a bez nich sa nevytvárajú pracovné miesta. Bez toho nemôže prísť rast.

Čo by teda Maďarom pomohlo vrátiť sa k rastu?

Najlepšie riešenie je zmeniť hospodársku politiku. Urobiť krajinu priateľskú pre investície a s dobrou podporou podnikateľov. Namiesto pokutovania bánk a iných sektorov, namiesto zavádzania nových sektorových daní pre všetkých. Treba vytvoriť priateľské, transparentné a predvídateľné prostredie. A potom budeme môcť vidieť rast zamestnanosti a posilnenie ekonomiky. Nie je úlohou vlády, aby priamo vytvárala pracovné miesta.

Premiér Orbán sa pustil do viacerých konfliktov so zahraničnými investormi. Čo hovoríte na jeho snahu znížiť podiel západných bankových skupín v Maďarsku?

Orbán má rád konflikty s kýmkoľvek. Je to bojovník a boje si užíva. Koniec koncov, sám to povedal, nie je to môj názor. Čo sa týka bankovníctva, je to úplná hlúposť. Skutočne záleží na tom, kto vlastní banky? Nezáleží skôr na tom mať dobre kapitalizované banky, ktoré budú schopné požičiavať peniaze maďarským podnikateľom?

Prečo je Orbánova vláda zdržanlivá v otázke prijatia eura?

Nechcú zaviesť euro, verte mi. Hovoria, že ho nemôžu zaviesť, ale v skutočnosti je to preto, lebo nechcú. Orbán totiž plánuje skôr posilňovať národnú suverenitu, než ju znižovať. A pripojením sa k menovej únii sa krajina predsa len vzdáva určitej časti suverenity.

Eurozóna sa navyše stále nespamätala z dlhovej krízy. Čo by ste jej lídrom poradili?

Ak chcete jednoduchú odpoveď, najdôležitejšie je obnoviť konkurencieschopnosť. Vyžaduje si to štrukturálne reformy v mnohých oblastiach. Reformy pracovného trhu v krajinách ako Taliansko, Španielsko či Portugalsko. Penzijné reformy a reformy zdravotného systému vo Francúzsku, v Španielsku, Taliansku, Grécku. Reformy štátnej správy takmer v každej krajine. Možno aj v prípade vysokoškolského vzdelávania, kde Európa stráca konkurencieschopnosť. Verte mi, musíme znovuobjaviť kapitalizmus. Európa ako taká stráca ekonomickú váhu vo svete. Nielen voči Číne, ale aj voči Spojeným štátom.

Európski lídri často hovoria, že na prekonanie terajších problémov potrebujeme väčšiu integráciu. Je to riešenie?

Nie celkom. V niektorých oblastiach potrebujeme viac Európy, to je pravda. V prípade bankovej únie a spoločného dohľadu nad bankami s tým súhlasím. Je to nevyhnutné, pretože banky sú globálne a príliš veľké vzhľadom na rozlohy ich domácich krajín. Nemyslím si však, že v niektorých ďalších oblastiach je výhodné mať viac Európy. Napríklad v prípade harmonizácie daní. Toto by malo zostať v rukách jednotlivých krajín. Je to zdroj vytvárania konkurenčného prostredia. Poďme mať konkurenciu vnútri eurozóny. Prečo nie?

Hrozí eurozóne deflácia?

Otázka je, či v niektorých krajinách eurozóny skutočne dôjde k deflácii. Na úrovni celej eurozóny to nie je nevyhnutné a dá sa tomu predísť. Stotožňujem sa s názorom, že krajiny, ktoré netrpia následkami predchádzajúceho nadmerného rozpočtového míňania, by sa mali snažiť zvýšiť výdavky. Napríklad Nemecko, Rakúsko či Holandsko. Ale len dočasne, na pár rokov. Mali by to urobiť v snahe podporiť dopyt. Keď tak urobíte, hneď máte menšie riziko vzniku deflácie. Na druhej strane je úplne nevyhnutné, aby malo defláciu Grécko. Pretože sú tu dve možnosti. Buď opustí eurozónu kvôli vysokému dlhu, alebo urobí internú devalváciu. Teda zníži nominálne mzdy a nominálne ceny, čo je deflácia. To sa už deje, a to je dobre.

Práve Grécko rozpútalo v eurozóne debatu, či môže štát v eurozóne skrachovať, a pritom zostať jej súčasťou...

Chcel by som zdôrazniť, že bankrot krajiny a jej odchod z eurozóny nie je to isté. Nanešťastie, európski politici na čele s Angelou Merkelovou vyhlasovali, že neexistuje možnosť zbankrotovať a zostať v eurozóne. Takže na verejnosti sa začalo hovoriť o vystúpení Grécka z eurozóny. Ale odchod od eura by bol pre Grékov ešte väčšou pohromou. Neskrachoval by totiž iba štát, ale aj súkromný sektor. Nerozumiem, prečo by sa nedalo zbankrotovať a zostať pritom v eurozóne. Toto sa však neskúsilo, lebo politici sa báli toho, čo by sa stalo.

Vzniklo by v takom prípade riziko šírenia nákazy do Španielska či Talianska?

Grécko je malé. Predstavuje len 2,5 percenta HDP eurozóny. Preto by nemalo niečo také spustiť. Mám podozrenie, že politici skôr nechceli bankrot Grécka, pretože to by viedlo k bankrotu mnohých gréckych bánk. Tie boli totiž financované francúzskymi a nemeckými bankami. A keď vám hrozia veľké straty, otázkou nie je, ako ich vyrovnať, ale ako ich rozdistribuovať. Bolo by pritom lacnejšie pre Nemecko a Francúzsko, keby pomohli vlastným bankám a rekapitalizovali ich, než pomáhali Grécku a akumulovali veľké dlhy krajiny, ktoré je jednoducho nemožné prefinancovať. Nemecko a Francúzsko však zrejme už na začiatku nechceli priznať svoj podiel viny.

Slovensko malo pred dvoma rokmi problém s predajom dlhopisov pre vrcholiacu krízu. Veľké slovenské banky, za ktorými stoja matky zo západnej Európy, neboli ochotné kupovať dlhopisy. Nepomohlo by, keby za veľkými bankami stál slovenský kapitál?

Nebolo to tak pre postoj západných bánk, ale pre nevýhodné podmienky. Vzhľadom na Viedenskú iniciatívu, ktorá takéto praktiky odmieta, západné banky neodčerpávajú kapitál zo Slovenska či z Maďarska a ďalších krajín v regióne do ich vlastných krajín. Naopak, vo všeobecnosti k nám priniesli viac kapitálu, ktorý slúžil napríklad na pokrytie strát súvisiacich so zlyhanými úvermi. Skutočne nezáleží na tom, kto banky vlastní.

Kto je Lajos Bokros

Bývalý minister financií Maďarska v rokoch 1995 až 1996 je ekonomický expert a europoslanec. Pracoval pre Svetovú banku v rokoch 1996 až 2004. V minulosti radil aj vláde Mikuláša Dzurindu a ministrovi financií Ivanovi Miklošovi. Spolupracoval tiež s SaS. Preslávil sa takzvaným Bokrošovým balíčkom, ktorý počas jeho ministrovania priniesol Maďarsku zásadné opatrenia na odvrátenie krachu krajiny a oživenie rastu ekonomiky. V rámci neho spustil Bokros devalváciu forintu, obmedzil sociálne výdavky a zaviedol školné poplatky. Okrem toho balíček nepriamo spôsobil pokles reálnych miezd štátnych úradníkov a urýchlil privatizáciu v krajine. Aj vďaka tomu ekonomika Maďarska rástla v rokoch 1997 až 2001 o až 5,2 percenta ročne.