Snímka: HN/Peter Mayer
Ako ste sa stali moslimom?
Narodil som sa pred rokom 1989 a tak som nebol vedený k náboženstvu a ani som žiadne nepraktizoval. Až keď som sa dostal ku knižkám o islame, zažil som to skutočné presvedčenie, že v niečo verím, začal som skutočne veriť v Boha. Každodenné vykonávanie úkonov, uctievania Boha, mám spojené len s islamom, preto sa nepovažujem za konvertitu, ale, samozrejme, na nikoho sa za také označovanie nehnevám (úsmev).
Koľko moslimov žije na Slovensku?
Moslimovia sa spájajú skôr na báze etnika. Máme tu moslimské komunity arabské, afganské, balkánske – z Kosova, Macedónska alebo Bosny. Na základe rozhovorov s jednotlivými komunitami mi vyšlo číslo približne 4 700 moslimov. Mení sa to aj podľa toho, koľko moslimských študentov a sezónnych pracovníkov na Slovensku práve žije.
Koľko je takých ako vy?
Zhruba päťsto moslimov slovenského pôvodu. Mnohí však zo Slovenska odišli, pretože ide väčšinou o ženy, ktoré sa stali moslimkami pred vydajom alebo po ňom a nasledovali svojich manželov do Veľkej Británie či iných krajín. Ťažko sa to odhaduje, pretože tá komunita je veľmi roztrúsená. Najväčšie centrum je v Bratislave, potom v Martine a Košiciach, kde sú vysoké školy, na ktoré chodí viac moslimov. V Trnave je 20 – 30 moslimov, ale nestretávame sa pravidelne, pretože náboženstvo je každého osobná, intímna vec, nemusí s tým vyjsť na verejnosť.
Dodržiavajú moslimovia, ktorí k nám prišli, tradície z domovskej krajiny?
To sa dá ťažko zovšeobecniť. Islam napríklad predpisuje päť modlitieb cez deň, pokiaľ možno v mešite, kde je na modlitbu prirodzené prostredie. No keď som bol v Turecku, kde je tých mešít dosť, bolo tam cez týždeň najviac 30 ľudí a zväčša v dôchodkovom veku. No v piatok, ktorý je pre moslimov niečo ako pre kresťanov nedeľa, boli mešity alebo centrá takmer plné. Podľa mňa tých, ktorí poctivo dodržiavajú základné povinnosti – napríklad modlitbu či pôst, je možno dvadsať percent.
Sú v Bratislave modlitebné centrá?
Sú miesta, kde je možnosť vykonávať povinnosť piatkovej modlitby. Sú skôr na báze súkromnej, nejaký solventnejší moslim má napríklad prevádzku a tam vyčlení nejakú miestnosť, kde je možné sa modliť. Na Slovensku, žiaľ zatiaľ nebolo umožnené postaviť regulérnu mešitu a zrejme vzhľadom na nadchádzajúcu hystériu to ani nebude umožnené. V Bratislave je jedným z najnavštevovanejších Kultúrne centrum Cordóba, ktoré prevádzkuje Islamská nadácia na Slovensku.
Sú rozdiely medzi slovenskými a francúzskymi moslimami?
Na Slovensku patria moslimovia do strednej alebo vyššej vrstvy spoločnosti, sú finančne zabezpečení, vysokoškolsky vzdelaní, podnikajú, pracujú ako lekári či manažéri... Vo Francúzsku žije väčšina od narodenia na predmestiach francúzskych miest, vo vylúčenom prostredí, v sociálnej slabšej vrstve spoločnosti, trochu by sa to dalo možno prirovnať k Rómom a ich postaveniu u nás – pociťujú možno podobné pocity ako u nás Rómovia – že sú odsúvaní na okraj, považovaní za akúsi „špinu“ spoločnosti, že sú podľa nich zbytočne často perzekvovaní len preto, ako vyzerajú a z ktorej časti Paríža pochádzajú.
Pred pár rokmi horela časť Paríža, v dôsledku nepokojov, ktoré vyvolali potomkovia imigrantov. Išlo o 2. a 3. generáciu potomkov ľudí, ktorí prišli do Francúzska za prácou z Afriky a Blízkeho východu. Na rozdiel od svojich rodičov však už vôbec neboli integrovaní do spoločnosti, väčšina bola bez práce, nevedeli po francúzsky, ale už ani svoj rodný jazyk, cítili sa veľmi vykorenení a svoj hnev dali najavo práve masovými protestmi spojenými s výtržníctvom a rabovaním. Je to dôkaz toho, že multikulturalizmus v Európe zlyhal?
Francúzsko nemalo postavený koncept multikulturalizmu, skôr riešili sociálnu otázku. Ak priveziete časť obyvateľov na prácu, potom ich zavriete do get, tie kultúry sa potom samozrejme nespájajú, nestretajú. Ak sa niečo spájalo, tak rôzne islamské, imigrantské kultúry medzi sebou. Práve nemožnosť integrácie do spoločnosti bola dôvodom nepokojov. Čítal som príbehy významných ľudí z týchto štvrtí, umelcov, športovcov. Spomínajú, že keď sa aj dostali z toho prostredia, prišli napríklad do centra Paríža, tak ich zastavovali policajti s podozrením, že idú páchať kriminálnu činnosť. Keď sa vám toto deje pravidelne, ľahko sa s tým stotožníte. Keď mi stále hovoria, že som vyvrheľ a grázel, tak just budem. Prečítajte si texty francúzskych moslimských hiphopových umelcov – sú plné hnevu, vyjadrujú pocit frustrácie a neakceptovania zo strany francúzskej spoločnosti – všetci nás majú za niktošov, neznášajú nás, tak im „nakopeme zadky“.
Teda to, čo Európa nazvala multikulturalizmus, nebola úprimná liberálna snaha o spravodlivejšiu spoločnosť, ale pragmatické riešenie problému vymierajúcej Európy, ktorá odmieta mať deti a jej sociálny systém smeruje ku kolapsu. A multikulturalizmus bol len ideologický náter a slúžka tohto pragmatického riešenia?
Idea multikulturalizmu je v premiešaní kultúr, a to sa vo Francúzsku nestalo. Zjednodušene – v Paríži sú rôzne kultúry, ale každá žije vo svojej štvrti, vo vlastnom svete. Vo Francúzsku sú určite aj Francúzi alžírskeho pôvodu, ktorí sú spoločensky lepšie etablovaní. Ale oveľa viac je tam ľudí, ktorí pociťujú nemožnosť stať sa súčasťou lepšej spoločnosti. Rôzne kultúry v rodine, či susedstve, kde sa už deti učia rôznym kultúram, to je multikulturalizmus, a nie getoizácia, kde Alžírčania, Senegalci či Francúzi bývajú oddelene a nikdy sa nestretnú.
Na blogoch kritizujete stupňujúce sa negatívne informovanie o islame, upozorňujete na to, že mnohé útoky sú často dielom individuálnych pomätencov, čo nie je reprezentatívny islam. Myslíte si, že islam považujeme za väčšiu hrozbu, ako naozaj je?
Dnes a čoraz častejšie áno. Na ľuďoch, ktorí varujú pred nebezpečenstvom islamu, ma fascinuje, že používajú rovnakú rétoriku ako radikálni moslimovia. Úmyselne vytrhávajú niektoré verše z Koránu. Dajú sa z neho vytiahnuť verše, ktoré keď pospájate, vyjde ti strach a hrôza. Podobne sa správajú aj teroristi. Lenže islam je koncept života, Boh ho zvestoval a Korán nám dal čítať a chápať celý a poučiť sa od tých, ktorí žili v jeho duchu. Mnohí moslimovia si, bohužiaľ, myslia, že ak sa volám Mohamed a robím celý život čokoľvek zlé, mám miesto v raji. Je 1,5 miliardy moslimov. Ak by všetci verili v to, čo je u nás prezentované ako islam, vyzeralo by to úplne inak. Policajt, ktorý zahynul v pri redakcii Charlie Hebdo, bol moslim a volal sa Ahmed. Ak by bol takým moslimom, ako si o nich myslíme, že sú, nestrážil by redakciu toho magazínu. Fanatizmus sa však stane pre náboženstvo reprezentatívnym, ak sa netýka už len individualít, ale rovno náboženských predstaviteľov.
Keď mal pápež Benedikt XVI. prednášku v Regensburgu, fanatické masy moslimov na Blízkom východe vyšli do ulíc, pálili kostoly a vraždili katolíckych kňazov. Vtedy bolo zreteľné, že ich do ulíc manipulatívnym spôsobom a lživou interpretáciou pápežových slov dostali práve náboženskí predstavitelia, ktorí vedeli ovládať fanatizmus v uliciach.
S touto logikou by som mohol o katolíckej cirkvi povedať, že je postavená na pedofílii, keďže časť jej vysokých predstaviteľov je z pedofílie podozrivá. To, že časť duchovných podnecuje násilie, neznamená, že je to súčasťou viery. Obzvlášť v cirkvi, ktorá je postavená na hierarchii, ktorá v islame nie je. Imám v mešite nemá nado mnou moc v zmysle pastierskeho inštitútu a nasledovania. Islam je pre mňa omnoho slobodnejší, lebo nie som podriadený žiadnej pozemskej autorite. V cirkvi ste podriadený autorite. To, čo spomínaš sa dialo to v krajinách, ktoré sú nedemokratické, bolo to v Sýrii za čias Assada a bolo to podporované duchovnými podriadenými štátnej moci. Ak niekto podnecoval davy a viedol ich k tomu, aby ničili, neznamená, že to učí islam.
Pri pedofílii v cirkvi práveže išlo o individuálne zlyhania a vonkoncom nie sú reprezentatívne, kým v prípade autorít v islame šlo o schopnosť dostať do ulíc obrovské davy ľudí na celom Blízkom východe, ktorí pustošili.
Ja vám rozumiem, ale ide o to, čo chce kto dosiahnuť. Kňazovi ide o svoju túžbu a tu šlo o túžby pomsty, hnevu, utrpenia. O počet nejde. Dôvod je skazenosť a nevyplýva z náboženstva. Aj proroka počas jeho pôsobenia v Mekke ho všemožne ponižovali a prenasledovali, ale on sám neskôr zakázal pomstu, skončila sa vojna a on im ponúkol, aby sa stali moslimami a zostali. Ak sa dnes niekto považuje za moslima, neznamená to, že správne interpretuje islam. Ak sú hnaní pomstou, tak nejde o islam. Otázkou je, či tí moslimskí duchovní sledovali nejaký strategický cieľ, alebo či sa to dá skôr prirovnávať s pedofilmi, ktorí neovládli svoju slabosť.
Niektorí náboženskí vodcovia, ktorých vy sám označujete za pomätených, majú naozaj vplyv na veľké masy. Tieto masy začínajú byť v Európe a aj tu dolieha hlas náboženských vodcov a začína sa diať to, čo sa stalo včera.
Nie je to hrozba islamu, je to hrozba niektorých moslimov. Tu je problém v tom, že štáty by mali v súčinnosti s reprezentantmi moslimských komunít, s ktorými je rozumná reč, identifikovať týchto problémových ľudí a následne eliminovať ich fanatizmus. Ale to je spojené jedno s druhým. Kedy sa v televízii rozpráva o islame? Vtedy, keď sa niečo stane. Ide o to, že napríklad v moslimskej štvrti v Paríži sa nikto nedozvie o islame nič pozitívne. Preto sú aj oni sami identifikovaní s negatívnou stránkou.
Nebolo by teda vhodné pôsobiť na týchto ľudí nejako pozitívne?
Bolo, no ten pozitívny prístup tu úplne chýba, napríklad myšlienky Tariqa Ramadána alebo Mehdiho Hassana sú mi veľmi sympatické, no k týmto ľuďom sa nedostanú. K nim sa dostane myšlienka imáma z okrajovej mešity, ktorý síce vie naspamäť odrecitovať pasáže z Koránu, no nechápe ich význam. Étos islamu. Islam nie je o tom, že viem verše vysloviť, no neviem ich správne interpretovať. A takíto učitelia v týchto komunitách chýbajú.
Ako by sme mali teda túto situáciu vyriešiť?
Niekto vidí riešenie v tom, že sa všetko sekularizuje, teda nebude žiadne náboženstvo a je po probléme. Ja osobne si myslím, že miera fanatizmu a násilia v spoločnosti je konštantná. Všade sa nájdu nejakí fanatici a hlupáci, ktorí sú ochotní páchať násilie. Je jeden príbeh ešte z obdobia proroka Mohameda, ktorý hovorí o tom, že človek sa môže dostať do raja, keď robí hoc i malé skutky. Je o jednej žene, ktorá každý deň kŕmila jedno mačiatko. Možno, že sa niekedy opomenula včas pomodliť. Avšak toto je skôr správne žitý islam, ak robíte niečo pravidelne, aj keď v malom, a tým si ctíte Božie stvorenie, nasleduje Božie učenie. Niekto si myslí, že sa Bohu priblíži tým, že vystrieľa redakciu satirického časopisu, čo je však úplne choré a mňa veľmi mrzí to, že sa všade v tejto súvislosti spomína ako príčina islam.
Bavíme sa deň po útoku na parížsky satirický magazín Charlie Hebdo. Dnes už je zrejmé, že šlo o islamsky motivovaných teroristov. Ako vás to zasiahlo ako moslima?
Zasiahlo ma to v duchu jednej karikatúry, ktorá vyšla v novinách. Do redakcie strieľajú teroristi, ale guľky letia ďalej a triafajú mešitu, ktorá stojí obďaleč. Je to tragická udalosť, hrozná, neospravedlniteľná, brutálna, nerozumná a hlúpa, ale zároveň je to – podľa mňa ako liberálne zmýšľajúceho človeka – útok na slobodu slova a myslenia. Ja som sa stal moslimom, pretože ma na ňom zaujala práve sloboda. Je to ťažké pochopiť pre niekoho, kto islam nepozná. Po včerajšom útoku som mal pocit, že to, v čo verím, bolo nechutne pošpinené a zneužité. Niekedy mám pocit, že oni (teroristi) čítajú úplne inú knihu. Je pre mňa nepochopiteľné, kde sa berie ten hnev. Často čítam, že moslimovia nemajú zmysel pre humor. Ja poznám moslimov, ktorí majú zmysel pre humor, karikatúry, sebairóniu, aj náboženskú. Hlava sa mi nad tým zastavuje. Ten motív nemohol byť islamský. Ak je niekto moslim a vie, čo je islam, tak sa nemôže rozhodnúť riešiť takúto situáciu zabitím karikaturistu.
Teraz sa bude o slobode slova veľa hovoriť. Lenže je tu aj postoj pápeža Benedikta XVI., ktorý predtým kritizoval karikatúry Mohameda s tým, že ak je problém konfliktu Európy a islamu náboženský, tak by sa mal riešiť cestou rešpektu a dialógu, nie náboženských urážok. Aj Charlie Hebdo malo karikatúry, ktoré boli jednoducho sprosté. Nemáte pocit, že máme problém vôbec s chápaním toho, čo je to sloboda slova?
Určite, mnohí si pod slobodou slova predstavujú slobodu niekoho urážať. Tak, ako mnohí moslimovia nevedia, čo je islam, tak aj mnohí z tých, ktorí sa zaštiťujú slovom sloboda, nechápu, čo je naozaj sloboda. Interpretujú si ju ako to, že môžem všetkých poslať „niekam“. Ja som liberál a moja sloboda je najmä zodpovednosť. Nemám si slobodu dokazovať tým, že pôjdem na námestie a každému poviem, čo si o ňom myslím. Mnohí moslimovia zneucťujú islam tým, čo robia, občas mám pocit akoby sa báli, že islam nie je taký pevný. Ak sa boja, majú sklon preháňať vo viere. Podobné je to aj v prípade tých, ktorí hovoria o slobode. Aj tí zachádzajú, možno zo strachu, často až do extrémov. No i takáto sloboda, robiť čokoľvek mi je cudzia. Takéto vnímanie slobody je zle pochopené. Často je slovo sloboda zneužívané rovnako ako islamisti, ktorí páchajú násilie, zneužívajú islam. Možno si povedia, že karikatúrou nikoho nezabijem, ale niekedy aj zle vyslovené slovo dokáže spôsobiť viac nešťastia ako meč. Keď hovorili v Rwande v roku 1994 o Tutsioch, že sú šváby, tieto slová z rádia sa premenili na vraždenie 800-tisíc ľudí mačetami. Tí, ktorí ich vraždili ich naozaj vnímali ako švábov. Môžem niekoho nazvať, že je švábom, alebo nakresliť karikatúru, tým však nesmerujem k dialógu. Skôr naopak. Tomáš Halík hovorí, že dialóg je pre ľudí, ktorí sú ochotní k nemu pristúpiť. Zosmiešňovanie nie však krokom k dialógu.
Videli ste tie karikatúry?
Videl som ich už skôr. Umelecky som s nimi nemal problém. Neviem to adekvátne posúdiť. No nevyvolalo to vo mne žiadnu emóciu, ale možno je to tým, že som príliš racionálny. V denníku Sme boli dávnejšie uverejnené rôzne karikatúry zo sveta a na niektorých z nich som sa možno i zasmial, mnohé boli vtipné, ale či to bolo Charlie Hebdo si už nepamätám. Mnohé som skôr nepochopil.
Medzi karikatúrami Charlie Hebdo je nápadné, že tie, ktoré sa týkali islamu, boli veľmi mierne. Ak niektoré z nich vulgárne urážali náboženstvo, tak šlo skôr o kresťanstvo. Je to naozaj odvážna sloboda slova, ak som ako satirik drsný na postavu Ježiša a na náboženstvo, od ktorého mi nič nehrozí, ale voči islamu zďaleka nezájdem tak ďaleko?
Tebo u spomínaná hnusná karikatúra Ježiša uráža aj moslimov. Nepoškvrnené počatie Panny Márie a narodenie Ježiša má úctu aj u moslimov, ktorí si ctia Ježiša. Mnohí nemoslimovia si myslia, že islam je len Mohamed, ale prorokmi islamu sú všetci od Adama, cez Noeho, Abraháma, Mojžíša, či Jonáša, všetci sú spomínaní v Koráne. Islam je náboženstvo, ktoré uctieva jediného Boha, všetci, ktorí zvestovali vieru v jediného Boha, sú prorokmi islamu. Karikatúra znevažujúca Máriu a Ježiša je urážkou aj pre moslimov. Možno to ale samotní autori nevedeli. Povedomie v spoločnosti o islame je často prekvapujúco povrchné. Najviac ma zaráža, ako ľudia dokážu uveriť napríklad aj takej hlúposti, že keď idem venčiť psa alebo prasiatko k mešite, tak urážam moslimov. Mnoho moslimov má psov, v Istanbule niektoré psy bežne sedia či ležia i na schodoch pred mešitou. To, že moslimovia nemôžu jesť bravčové, neznamená, že by nemohli prasce na rôzne iné účely chovať. Moslimovia nemôžu jesť ani dravce, ale mnohí moslimovia sú sokoliari. Majú zakázané jesť zviera, ktoré sa živí iným zvieraťom, ale chovať ho môžeš.