Dnes uplynulo 20 rokov od posledného dňa Česko-Slovenska. Prinášame vám pohľad na to, čo
na Silvestra 1992 robili vtedajší najvyšší politickí predstavitelia, a nielen oni. Okrem toho, ako sa podieľali
na delení štátu a čo bolo ich úlohou pri tvorbe štátu, nám porozprávali aj o svojich pocitoch z rozdelenia.
Pochybnosti boli najmä z nedemokratického vývoja v slovenskej politike, a tie sa, bohužiaľ, potvrdili.
Igor Vida
V roku 1992 bol vedúcim oddelenia peňažných a devízových trhov v Tatra banke.
Banke zostal verný počas celých 20 rokov a dnes je jej generálnym riaditeľom a predsedom jej predstavenstva.
V tomto období som mal 25 rokov a bol to môj prvý rok v Tatra banke na pozícii vedúceho oddelenia. Nespomínam si presne, čo som robil 31. decembra 1992, ale pamätám si, že som bol skôr nahnevaný na to, čo sa deje. Volali mi totiž kamaráti z Čiech, ktorí mi vyčítali, prečo sa Slovensko odtŕha od Čiech. A pritom bolo všetko inak. Napriek tomu som z rozdelenia nemal nejaké obavy, možno to bola odvaha prislúchajúca veku, ktorý som vtedy mal.
Vladimír Masár
V roku 1993 sa stal prvým guvernérom Národnej banky Slovenska.
Dnes pôsobí ako prezident spoločnosti Deloitte Slovensko
Spomínam si, že v roku 1992 sme aj posledné dni roku veľmi intenzívne rokovali s Medzinárodným menovým fondom o rozdelení bývalej česko-slovenskej kvóty a urýchlenom členstve Slovenska v rámci menového fondu a Svetovej banky.
Vzhľadom na intenzitu prác a procesov na veľké pocity nebol priestor, ale toto obdobie bolo spojené s neistotou, ale zároveň to znamenalo veľkú zodpovednosť.
Na druhej strane som sa však tešil, že vytvorenie samostatného Slovenska môže vytvoriť predpoklady pre lepšiu budúcnosť väčšiny Slovákov, na druhej strane som sa obával, že nezvládnutie vtedajších úloh môže, naopak, ich život výrazne zhoršiť, za čo by som cítil spoluzodpovednosť.
Milan Kňažko
V roku 1992 bol v slovenskej vláde ministrom zahraničných vzťahov.
Dnes je dôchodcom a zároveň hercom. Pôsobí v štúdiu L+S
Myslím si, že v posledný deň Česko-Slovenska som mal stretnutie s veľvyslancami z Prahy a z Viedne, ktorí mali zastupovať svoje krajiny na Slovensku a z ktorých mnohí mali záujem otvoriť úrad v Bratislave.
V čase rozdelenia som mal na starosti vznik ministerstva zahraničných vecí, personálne zastúpenie asi v šesťdesiatich krajinách a organizáciách a aj koncepciu realizácie zahraničnej politiky Slovenskej republiky. Aj preto som na konci cítil únavu, ale zároveň aj pocit uľahčenia, že už nebudeme musieť riešiť problémy, ktoré zhoršovali vzájomné vzťahy.
Nad radosťou však prevládal pocit zodpovednosti a aj obavy, že sa pôsobenie predsedu vlády dostane do rozporu s demokratickými zásadami a našimi zahraničnopolitickými záujmami, čo sa, žiaľ, potvrdilo. Trvalo niekoľko rokov, kým sa nám to podarilo napraviť.
Jozef Moravčík
31. december 1992 bol jeho posledným dňom vo funkcii federálneho ministra zahraničných vecí.
Dnes podniká v oblasti obnoviteľných zdrojov energie.
Zo Silvestra 1992 mi v pamäti najvýraznejšie utkvela cesta z Prahy do Bratislavy. Odchádzal som s pocitom, že sa podarilo urobiť všetko, čo sa malo urobiť, aby rozdelenie bolo bez konfliktov a aby svet rovnako akceptoval dva nové suverénne štáty. Pocit istého rozčarovania sa však nedal premôcť na rozmedzí Česka a Slovenska, pretože tam sa už pripravovali hraničné kontroly. Mojím cieľom bolo usporiadať naše vzťahy tak, aby sme sa im vyhli. Nepodarilo sa.
Pri samotnom delení republiky vo mne dominoval pocit zodpovednosti za nasledujúce roky. Bolo sa treba postarať o bezpečnosť štátu. Záruky pre nás boli iba v systéme kolektívnej bezpečnosti. Mojím cieľom bola integrácia do severoatlantickej aliancie a zapojenie sa do európskej integrácie. Keď sme sa s odstupom niekoľkých rokov stali členmi NATO a EÚ, bol som naozaj rád.
V začiatkom sa, bohužiaľ, objavili problémy s výstavbou demokratických inštitúcií. Štýl politiky, ktorý uplatňoval prvý predseda vlády, znemožňoval našu integráciu do EÚ a NATO. Preto som podporoval vyslovenie nedôvery premiérovi v parlamente a následne jeho odvolanie.
Marián Tkáč
Do konca roka 1992 bol v Štátnej banke československej viceguvernérom pre Slovenskú republiku. Pripravoval vznik Národnej banky Slovenska a z pozície viceguvernéra ju po vzniku samostatného Slovenska sedem mesiacov riadil.
Dnes je predsedom Matice Slovenskej.
31. decembra 1992 som počas dňa zisťoval, či je všetko v poriadku, či v novom roku dokážeme spustiť novú, vtedy najmladšiu centrálnu banku sveta do chodu, čo sa nám podarilo. Neskôr som už oslavoval.
Na zriaďovaní Národnej banky so mnou spolupracoval tím desiatich až dvanástich kolegov. Osobne som hádam najviac ovplyvnil ideový obsah, teda výzor slovenských bankoviek a mincí, ktoré počas roku 1993 prichádzali do obehu.
Delenie ČSFR som si nielen želal, ale sa na ňom aj aktívne podieľal. Bol som v komisii na delenie spoločného majetku a pocity som mal asi také ako pri rozvode manželstva, kde ten silnejší z partnerov "uchmatne" viac zo spoločného, najmä ak ten druhý viac vykrikuje, ako sa pripravuje. My sme s prípravami začínali až v lete 1992, ja som bol menovaný do funkcie šéfa slovenského centrálneho bankovníctva až koncom októbra, keď do štartu NBS chýbalo len 69 dní.
Nebál som sa však ničoho a bol som presvedčený, že samostatnosť môže uškodiť nedospelému či zaostalému indivíduu. Poznal som dejiny, viem, ako rástol podiel Slovenska na HDP spoločného štátu. Na konci federácie to bolo pri tretinovom podiele na obyvateľstve 31 percent. Vedel som, že dokážeme hospodáriť na svojom. Obával som sa len toho, čo sa napokon aj stalo. Čoskoro sa vesla chytili tí, ktorí štát nechceli. Následne sme sa bez rozmyslu zbavili štátneho vlastníctva, aj všetkých bánk, pod falošným heslom o štáte ako zlom vlastníkovi.
Peter Baco
V rokoch 1992 až 1994 bol ministrom poľnohospodárstva a výživy.
Dnes je dôchodcom, stále však aktívne pôsobí napríklad ako člen Slovenskej akadémie poľnohospodárskych vied a je členom viacerých futurologických spoločností.
Silvester je pracovným dňom, pred 20 rokmi sme doťahovali bežnú korešpondenciu a rokovali sme s niekoľkými skupinami zainteresovaných odborníkov o urgentných problémoch. Bola to pre poľnohospodárov hektická doba, v mnohých prípadoch nemali peniaze ani na založenie úroky ???. Večer som sa zúčastnil na slávnostnej večeri na hoteli Bôrik a neskôr aj na slávnostnom oznámení začiatku existencie SR na Námestí SNP.
Mal som a mám pocit, že formálny a faktický zánik federácie bol vtedy optimálnym riešením v rámci reálnych možností, aké boli vtedy k dispozícii. To však nemení nič na fakte, že Česi sa pripravovali na rozdelenie federácie od roku 1990, a boli teda pripravení.
Pri osamostatnení však naraz opadli gradujúce emócie z riešenia názorových rozdielov, z čoho som mal asi najväčšiu radosť. Zároveň sa teším, že sa nenaplnili predpovede o nevyhnutnosti krachu slovenskej ekonomiky a obrovského prepadu slovenskej koruny oproti českej. Obavy z reálnosti špekulácií niektorých českých politikov, že založenie samostatného štátu nezvládneme organizačne, hospodársky a predovšetkým finančne, a do roka prídeme kolenačky prosiť do Prahy, aby nás zobrali naspäť, som však mal.