Pršalo celú noc. Žaby mali sólo. Neskutočný rachot, ale aspoň nejaká zmena. Čaká nás výber nosičov. Niektorí sa mi zdajú skôr ako deti, ale môžem sa mýliť. Potrebujeme osem ľudí. Mali by byť schopní a s dobrou kondíciou. Nakoniec zisťujem, že ani nie je z čoho vyberať. Som rád, že sa ich toľko nazbieralo. Pohostiť však musíme všetkých tridsiatich aj s deťmi. Ľudia v dedine sa živia všetkým možným, len nie nosením batohov. Táto skupina by nás mala sprevádzať až k stromovým ľuďom -- kmeňu Korowaiov. Tam skúsime najať ďalších. Slniečko zrána udrelo v plnej sile a je lepšie vyraziť čo najskôr. Čím skôr sa stratíme v lese, tým lepšie.
Krásny a nebezpečný prales. Tridsaťmetrové stromy s navzájom prepletenými korunami nás bezpečne uchránia pred úpalom. V diaľke za nami nechávame horské pásmo večne ukryté v hmle a v mrakoch. Pred nami je iný druh pralesa, no rovnako krásny, zaujímavý a nebezpečný zároveň. Smerom na juhozápad je Yaniruma, dedina s misijnou stanicou. Navštívili sme ju spolu s Yesayom a kamarátom Peťom Magdolenom v roku 1998. Vtedy sme prvýkrát strávili niekoľko dní medzi Korowaimi. Niektoré oficiálne správy od misionárov, ktoré pravidelne posielajú na svoje ústredia, hovoria o tom, že veľa rodinných klanov v tejto oblasti stále vyznáva a prevádza kanibalizmus. Dnes sa Yaniruma stala základňou nielen pre expedície, ale, bohužiaľ, aj pre turistov a dobrodruhov. Existujú dokonca cestovné kancelárie, ktoré za "slušné" peniaze ukážu bohatým turistom, hľadajúcim adrenalín, živého kanibala. My sa vydávame na východ a neskôr sa budeme stáčať na juh. Tieto časti pralesa nie sú takmer vôbec preskúmané. Možno nám šťastie dopraje a nájdeme svoj vytúžený "čistý kmeň".
Ľudia kmeňa Kopkaka. Pár minút za dedinou narážame na prvú rieku. Je dosť široká a prudká, ale našťastie neveľmi hlboká. Kde však...
Zostáva vám 85% na dočítanie.