Májový zážitok s Miroslavom Horníčkom

Žena sa mi posmieva: až budeš vydávať svoje fejtóny knižne, môže sa to volať Správy z krematória. Ale čo mám robiť, keď iba Karol Kállay je večný? Dobre -- skončil sa máj, napíšem májovú príhodu. Mám totiž májový zážitok s Miroslavom Horníčkom. Mal som tú česť byť jeho priateľom. Nie až takým ako Milan Lasica a Julo Satinský -- veď tých Horníčkova priazeň sprevádzala po celý umelecký život. Ale takisto sa môžem pochváliť, že som s ním účinkoval na scéne -- keď moderoval môj pražský večer. Sadal som si vedľa neho s obavami, či budem stačiť reagovať na jeho geniálne žarty -- čo ak ma prevalcuje? Ale nič také sa nestalo, dostal som školu javiskovej láskavosti, a čo som sa v nej naučil, to dávam dodnes ďalej, keď sa náhodou ocitnem na javisku s niekým strémovanejším než som ja.
Ten májový zážitok, ktorý sa chystám porozprávať, som však získal ako divák. A nebol ani tak májový, ako skôr mayový. Miroslav Horníček vystupoval v divadle Karlínek s pásmom hereckých historiek a spolu s ním ešte dvaja: klavirista Toufar a slovenský šansoniér Igor Šebo, ktorí prestávky, keď Horníček popíjal svoje červené, vypĺňali šansónmi. No keď Horníček dopil, aj Šebo dospieval a ujímal sa -- po slovensky -- úlohy moderátora a kládol Horníčkovi dohodnuté otázky.
Jedna z nich zaviedla Horníčka do ranej mladosti, keď účinkoval v Plzni v dramatizácii ktorejsi mayovky, tuším išlo o Syna lovca medveďov. A práve keď vyslovoval meno Karl May, zbadal ma v hľadisku a zvolal:
"A jeje! Jsou tady Slováci! Překládejte, Igore!"
Neodolal som a aj ja som zvolal: "Netreba! My Slováci vám rozumieme -- môžete pokojne hovoriť Karel Květen."
Hneď ma to aj zamrzelo -- čo sa má čo divák ozývať? Ale Miroslav Horníček vedel byť láskavý aj k divákom. Zasmial sa, dokonca mi aj zatlieskal, a iste by si s láskavým úsmevom prečítal aj tento fejtón -- lenže ani on už nie je medzi nami. Aj táto májová príhoda patrí, žiaľ, medzi správy z krematória.