Súčasnosť je presýtená množstvom malých politických strán a nezaradených poslancov. Podľa môjho názoru vznikajú tieto malé strany prevažne z ľudí, ktorí už okúsili výnosnosť parlamentného pracoviska. Keď zistia, že ich pôvodná strana by už vo voľbách neuspela, presviedčajú voličov, že oni so svojim novým programom budú lepší a na kvalitatívne vyššej úrovni.
Taktiež som toho názoru, že časy, keď sa s úspechom bojovalo proti niekomu, resp. niečomu sú preč. Mnohé nové a malé strany u nás ako keby nemali myšlienku, takže sa do nich zmestí ktokoľvek. Je možné, že niektorí lídri ani nechcú myšlienku, lebo by ju museli obhajovať a presadzovať. Vyzerá to tak, že strany na jedno použitie, či chceme, alebo nechceme tu boli aj budú.... ale to nie je asi len ich problém...je možné, že problém je aj v niektorých existujúcich stranách, ktoré svojím konaním vznik týchto strán umožňujú. Ja osobne mám veľmi vlažný vzťah aj k nezávislým poslancom, pretože občania ich volili pre program, ku ktorému sa prihlásili a nie preto, aby tvorili nové frakcie.
Možno že sa mýlim (pretože nie som politik, som za myšlienky ), ale tieto strany by sa mali ( namiesto štepenia ) zamerať na reálnu príťažlivú víziu spoločnosti. Tá by mala mať moderný dizajn. Mala by ponúkať rôzne varianty vývoja, pre štátnu úroveň, regionálnu politiku, či podniky a organizácie. Celú spoločnosť by mala preorientovať smerom do budúcnosti. Cieľom vízie je zomknúť a nadchnúť. Určite nesmie byť napísaná na veľa stranách, tým nedokážeme ľudí zjednotiť, nik si ju neprečíta. Vízia musí byť stručná. A to, čo zjednocuje, motivuje a nadchýna, nie sú len chladné racionálne čísla, ale aj emócie.
Z takejto vízie následne vyplývajú aj parciálne vízie, týkajúce sa vzdelávania, zdravotníctva a pod. Aby tento príspevok nevyznel chaoticky zmienil by som sa v krátkosti k problematike VŠ. Osobne vítam redukciu VŠ , nie som si však istý či pomôže len aritmetická redukcia .
A čo sa týka verejných vysokých škôl, tak ja by som si vedel predstaviť, že na Slovensku by malo byť iba 7 univerzít, ktoré by plne spĺňali medzinárodne uznávané kritéria kvality. Však, čo je to za univerzitu, ktorá nemá aspoň 20 000 študentov. Všade na svete sú iba také a napr. aj v takom Slovinsku. Ale nedá sa to urobiť „aritmetickým znížením počtu škoľ“. Je to veľmi dlhodobá úloha, minimálne tak 15 – 20 rokov. Lebo treba najprv nastaviť správne kritéria kvality, legislatívne ich upraviť do zákona. Každoročne merať plnenie kritérií u všetkých škôl pred Akreditačnou komisiou, doplnenou o odborníkov zo zahraničia, nuž a potom rozdeľovať finančné prostriedky na školy podľa úspešnosti v plnení týchto kritérií. A potom dôjde k automatickej regulácii v počte škôl, pretože keď univerzita dostane iba 60% požadovaných prostriedkov, tak musí zrušiť slabšie fakulty. Keď pri ďalšom meraní kvality a dopadne v úspešnosti ešte horšie, tak dostane 30% požadovaných finančných prostriedkov, a tak takáto univerzita automaticky prestane byť univerzitou.
Som presvedčený, že mnohí politici disponujú dobrými východiskami . Problémom je v mnohých prípadoch antagonizmus medzi koalíciou a opozíciou, namiesto podávania rúk sa podávajú trestné oznámenia, trieštime sa skoro nad každou otázkou a pod. Možno že by občanov zaujímala ( okrem ekonomických tém ) aj emočná téma ako napr. hĺbka vzťahov . Zo skúsenosti môžem potvrdiť, že máme silne pozitívne nastavenie a pevne verím, že bude naplnené.
Dušan Piršel autor je sociológ