Ako bývalý veľvyslanecký radca na Obchodno-ekonomickom oddelení Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Ruskej federácii v Moskve sa vždy rád vraciam na miesta svojho vtedajšieho pôsobenia z rôznych dôvodov a na rôzne účely. Jedným z nich bol naposledy čisto takpovediac „oddychový“, aj napriek tomu, že som absolvoval pár stretnutí, ktoré som pôvodne chcel uskutočniť v reštauračných priestoroch Slovenského domu veľvyslanectva SR.
Pre tých, ktorí nevedia, čo je Slovenký dom a ako to tam vyzerá, v krátkosti vysvetlím. Je to niekoľkoposchodová budova hneď vedľa veľvyslanectva, ktorej priestory sa využívaju na ubytovacie účely slovenských občanov. Podotýkam, že bola nanovo zrekonštruovaná v roku 2003. Súčasťou Slovenského domu je aj reštaurácia, ktorá okrem iného dáva možnosť pozvať si ruských obchodných partnerov nielen na oficiálne rokovania. Je to príležitosť, ako prezentovať našu krajinu, kuchyňu, zvyky, slovenský charakter ako taký. Pre úplnosť dodávam, že Česká republika disponuje obdobnými priestormi.
A teraz k podstate. Po príchode do Moskvy sa chcem naobedovať, vyberám sa teda do reštaurácie Slovenského domu ako bývalej garancie kvality a profesionality s adekvátne na to vyškoleným personálom. Stôl si vyberám sám, nikto ma nepozdraví, dobrú chvíľu trvá, kým niekto vôbec príde. O tom, že sú veľkonočné sviatky ani chýru ani slychu, výzdoba a menu o tom nič nehovoria. Objednávam si minerálku, prinesú ju v ruke bez použitia tácky už rozliatu v pohári, takže pevne dúfam, že to je naozaj minerálka. Jedlo je chutné, vychutnávam si ho však s pocitom, že som niekde v krčme či stanici, keďže čašníčka sponad pultu kričí na hostí, čo si dajú. Zamýšľam sa teda, či som v zariadení tretej cenovej skupiny a či v reprezentatívnej reštaurácii, kde si všímajú hostí.
Opak je však pravdou, nikto si ma nevšíma, môžem doslova pískať na obsluhu, aby ma vôbec registrovala, jediné, čo je počuť, je nedôstojný rozhovor presonálu za barom. Chcem zaplatiť, hľadám teda očami niekoho zo zamestnancov, no bez úspechu. Po chvíli sa objaví osoba, ktorá mi pripomína náš milý personál v krčme, s tým rozdielom, že ten dokonca vie, z ktorej strany treba hosťa obsluhovať a pri mojom odchode ma vždy zdvorilo pozdraví.
A teraz príklad toho, ako sa to naozaj dá. So stopercentnou istotou kvality služieb si svojich partnerov pozývam do Českého domu, pretože viem, že sa nebudem hanbiť a služby budú naozaj excelentné. O tom, že sú veľkonočné sviatky už hovorí špeciálne veľkonočné menu a výzdoba. Reštauračný personál ma uvedie k stolu, znalosť toho, ako sa podáva jedálny lístok tu teda nechýba, výmena príboru nie je žiaden problém, k špeciálnym požiadavkám sú otvorení. Neustále ma očami sleduje manažér reštaurácie, ktorému záleží na mojej spokojnosti. Jednoducho radosť byť hosťom a byť obsluhovaný profesionálne vyškoleným a vkusne odetým personálom. Čo k tomu viac dodať, azda len to, že sa pochopiteľne stávam pravidelným hosťom Českého domu počas celej mojej cesty v Moskve. A ako možno vidieť, nie som jediným Slovákom, ktorý dáva prednosť tomuto zariadeniu pred tým naším. Smutné konštatovanie, že áno?!
Dávam si teda otázku, prečo to u nás nejde? Chýba nášmu personálu pevná ruka, čiže manažment, ktorý by ich to naučil? Prečo tá pasivita? Vyšlú sem personál len kvôli lepšiemu zárobku bez vnútornej potreby ukázať, že aj Slováci vedia, ako na úrovni prezentovať našu krajinu? Nozaj tomu nerozumiem a ako občan Slovenskej republiky sa za tento stav doslova hanbím. Ešte podotýkam, že to nebola moja prvá návšteva tohto zariadenia v Moskve, za posledných pár rokov som mal tú česť opakovane ho navštíviť s výsledkom však tým istým, totálne sklamanie a zároveň smútok na duši. A práve to ma podnietilo o tom aspoň napísať s cieľom informovať verejnosť a podnietiť kompetentných k žiaducim zmenám.
Mnohí pred touto skutočnosťou zatvárajú oči, iní to vidieť ani nechcú. Sú zrejme aj takí, ktorým tento stav vyhovuje. Hádžem teda otázku do pléna: Kam to naše Slovensko smeruje a ako sa vlastne chce ukázať svetu? Mnohé veci vedia zmeniť len tí, takpovediac „najvyšší“, mnohé sú však vecou postoja človeka k plneniu svojich pracovných povinností a vzťahu k svojej domovine.
Vladimír Taraba
bývalý obchodný radca