Nadchnúť sa myšlienkou referenda za zrušenie koncesionárskych poplatkov nebolo až také problematické. A keby aj áno, tak ceny, ktoré členovia petičného výboru pridali pre toho, kto zozbiera najviac podpisov, to už človeka chladného nenechá. Večera s petičným výborom mi jednoducho stála za tú námahu. Otázka bola už len ako na vec. Možnosti ako s čo najmenšou námahou zozbierať čo najviac podpisov sú v podstate dve. Buď využiť hlavu alebo využiť telo. Keďže hlava na nič inteligentného neprišla, prišlo na rad telo. Ono sa tak aj hovorí, kto nemá v hlave má v nohách. A aj keď sa to vraví pri inej príležitosti, hodí sa to aj sem. Tri odpoludnia som teda vyrážal do ulíc rodného mesta a snažil sa presvedčiť ľudí aby podpísali petíciu. Koľko podpisov som nakoniec zohnal viem, ale nepoviem, chcem totiž povedať niečo úplne iné. Chcem sa podeliť o skúsenosti z tejto udalosti, ktoré som sformuloval do nasledujúcic 10-tich pravidiel:
Pravidlo č. 1: 80 percent ľudí petíciu určite nepodpíše v prípade, že nepodpísal človek, pred ním oslovený. Mám na mysli situáciu, kedy to dotyčný videl. Toto pravidlo platí aj opačne aj keď s trochu menšou silou. Teda ak podpísal človek pred ním oslovený, bola stále vysoká pravdepodobnosť, že podpíše aj oslovený. Divné? Ale pravdivé. Ľudia zrejme dajú na názor iných jednoznačne viac než na vlastný.
Pravidlo č. 2: Zo zvyšných 20 percent neistých bola 80 percentná pravdepodobnosť, že človek, ktorý podpíše napriek tomu, že videl že človek pred ním nepodpísal, je muž. Divné? Ale pravdivé. Muži sa zrejme viac spoliehajú na vlastný názor. Och, aký som hrdý na tento záver :-)
Pravidlo č. 3: Môj antifeministický záver z predchádzajúceho pravidla, potvrdzujem ďalším pravidlom. V prípade oslovenia skupiny, povedzme 3-5tich ľudí závisí, či sa jedná o skupinu žien alebo mužov. V skupine mužov bolo bežné, že časť z nich sa rozhodne petíciu podpísať a časť nie. Pričom moja predstava bola, že pri najbližšej príležitosti, povedzme na obede alebo v krčme, budú debatovať o tom, kto urobil lepšie a prečo a kto má pravdu. Podpisy od oslovenej skupiny žien silne záviseli od názoru prvej, ktorá sa k veci vyjadrila. Vyjadrenie opačného postoja k petícii by totiž evidentne znamenalo vyjadrenie negatívneho postoja ku svojej kamarátke. Ak teda jedna žena povedala nie, mohol som sa pokojne rozlúčiť. Ak sa rozhodla pre podpis, mohol som pokojne mlčať a počkať až sa hárok vráti podpísaný všetkými zúčastnenými. Nuž muži a ženy sú asi naozaj z inej planéty.
Pravidlo č. 4: Že ľudia viac prihliadajú na názor iných než na názor vlastný dokazuje aj ďalšie pravidlo. Ak totiž oslovíte človeka, ktorý nevidel reakciu pred ním osloveného, ešte nie je isté, že si nejakú nevydedukuje. Prázdny, alebo málo zaplnený petičný hárok, ktorý som v ruke držal bol zlým signálom. Ten bol totiž častým objektom pohľadov. Lepšie je držať úplne zaplnený hárok, než zaplnený menej ako do polovice. Takže málo zaplnený hárok pekne prevrátiť o list nazad, osloviť a prevrátiť dopredu. Dobré nie? Finta, ktorá sa pri zbieraní podpisov osvedčila, aj keď som na ňu prišiel celkom náhodou a dosť neskoro, bolo používať dva petičné hárky naraz. Dve perá a dva karizbloky. Jednak dobrá vec na oslovenie skupinky (a nielen žien) ale hlavne príležitosť osloviť a "uloviť" niekoho priamo počas toho, čo niekto iný podpisuje. Toto zvýšilo moju výkonnosť o viac ako 100 percent. Nuž nohy začínali protestovať. Musela prísť na rad hlava.
Pokračujem pravidlom č. 5: Síce už z iného súdku, ale o to zásadnejšie. Veľmi vysoké percento ľudí nečíta, čo podpisuje. Keď vravím veľmi vysoké, mám namysli veľmi vysoké. Teda dvojciferné a začínajúce deviatkou. Divné? Ale pravdivé. A ani neviem, aký záver z toho vyvodiť. Moralizovať netreba. Povedzme si narovinu, kto čítal dvojstránkovú zmluvu husto písaného textu pri zakladaní účtu v banke? A to o peniaze zvykne ísť až na prvom mieste. Ako vraví klasik. Ale predsa len. Štyri riadky aj s nadpisom, to by som povedal, že zmákne drvivá väčšina. ... „Snáď nepodpisujem ortieľ smrti. “ „Určite nie. Nech sa páči. Tu si prečítajte.“ „Ale ja vám verím. Šak nás hádam nezavrú. Kde to mám podpísať?“... tak asi tak nejak. Kto podpíše niekomu, že mu daruje barák, a potom sa diví, že čo podpísal, lebo si myslel, že podpisuje nejakú výhru v lotérii, dobre mu väčšinou tak.
Pravidlo č. 6: Nepýtajte sa ľudí, či ich môžete vyrušiť prípadne osloviť. Odpoveď je v drvivej väčšine zamietavá. „Nie. nemám čas.“ A úplne zbytočne. Treba prejsť k veci. Vyrušenie či oslovenie urobí pozdrav. Pýtať sa potom, či môžem urobiť, čo som práve urobil, nevedie k úspechu.
Pravidlo č. 7: Nesnažte sa presviedčať. Každý to hneď pozná a naschvál sa nedá. Proste pokecajte, keď sa vám chce. Tým buď presvedčíte, alebo si proste iba pokecáte. Nakoniec o to išlo, že áno.
Pravidlo č. 8: V zimnom ročnom období získate viac podpisov na slnečnej strane ulice, než v tieni. V lete to bude zrejme opačne. Divné? Pri tom všetkom už ani nie.
Pravidlo č. 9: Vždy sa nájde veľká skupina ľudí, na ktorú úsmev zapôsobí. Darmo. Amíci proste vedia, ako na to. Namiesto záveru a namiesto filozofovania nad tým čo je racionálne a čo nie. A či vlastne takéto správanie nie je racionalita sama, bude asi lepšie tému ukončiť pravidlom č. 10: Neoslovujte svedkov jehovových !!! ... O pozemské problémy sa totiž nezaujímajú.