Prvý, kto spomenul termín 1. januára 1993, bol Jozef Moravčík, alebo Samostatnosť nechceme 10

Nezvolenie Václava Havla za prezidenta ČSFR neznamenalo, že federácia bude bez hlavy štátu - V. Havel mal aj naďalej až do 5. októbra 1992 vykonávať prezidentskú funkciu, a ak by do tohto termínu nebol zvolený nový prezident, mal prejsť výkon jeho funkcií na federálnu vládu. Dnes - aj po skúsenostiach s nezvolením slovenského prezidenta a všetkým, čo po tom v roku 1998 nasledovalo - už dokážeme vychutnať skutočnosť, že právomoc menovať a odvolávať federálnu vládu v takom prípade prechádzala na Federálne zhromaždenie. Proces česko-slovenského vyrovnávania však napredoval takou rýchlosťou, že už o dva týždne po neúspešných voľbách bol spoločný štát bez prezidenta.
Podobne ako mnohé iné dôležité javy vtedajšej politiky, ani neúspešná voľba hlavy štátu nebola rovnako hodnotená v oboch víťazných stranách.
Podľa podpredsedu ODS M. Macka bolo "nezvolenie V. Havla ďalším krokom k rozdeleniu štátu". Macek pochyboval o tom, že by vo FZ mohol byť niekto iný za prezidenta zvolený, a ako pravdepodobné východisko uvádzal vytvorenie funkcií a voľbu českého a slovenského prezidenta. Tento dosť zreteľný postoj ešte utvrdil aj V. Klaus slovami, že "český národ nemá pocit, že by V. Havla definitívne strácal". V porovnaní s názorom českej verejnosti, ktorá to interpretovala ako ďalšie spochybňovanie spoločného štátu, V. Klaus vo vyjadrení pre český Respekt išiel ešte ďalej: "V. Havel hrá v Československu rolu zjednocujúcej a integrujúcej osobnosti. Som presvedčený, že rovnakú rolu bude hrať aj v Českej republike... Myslím, že v budúcom, akokoľvek sa utvárajúcom českom štáte bude preto plniť podobnú nezastupiteľnú úlohu. ODS a ja osobne s tým počítame."
Predseda FZ a podpredseda HZDS M. Kováč sa však nedomnieval, že by nezvolenie Havla priblížilo rozpad Česko-Slovenska, lebo integrujúcou osobnosťou bol podľa neho len v Čechách. Výrazným kontrastom oproti českým predstavám boli slová podpredsedu federálnej vlády M. Čiča - nazdával sa, že prezidentom ČSFR mal byť občan ČR, pričom HZDS vraj bolo ochotné podporiť prípadnú kandidatúru R. Sachera, čo mohlo byť buď prejavom neznalosti alebo provokácie.
Ako to už neraz býva zvykom, pohľad spoza hraníc neraz lepšie vystihuje to podstatné, čo sa v domácich pomeroch utápa v množstve detailov a emóciách. Maďarský denník Magyar Nemzet hodnotil situáciu v ČSFR tak, že "konkrétne kroky k rozdeleniu federácie robia síce mečiarovci, ale na úplné rozdelenie myslia vážnejšie klausovci. Slovenská strana by sa totiž uspokojila s tým, keby sa jej spektakulárna samostatnosť spojila s voľnou federáciou a mala dosť času na položenie hospodárskych základov skutočnej samostatnosti a na spracovanie verejnej mienky, ktorá zďaleka nie je jednotná". The Daily Telegraph sa nazdával, že rozdelenie republiky už nemožno odvrátiť, podľa The Observer nový slovenský premiér V. Mečiar zasadil V. Havlovi smrteľný úder. Zmysel pre presné vnímanie aj detailov sa prejavil v The New York Times, podľa ktorého rastúcemu nacionalizmu Slovákov sa vyrovnáva odhodlanie českých politikov rozdeliť 74 rokov starú republiku, čo sa prejavilo v drobnom taktickom rozhodnutí, ktorým českí poslanci presadili druhé kolo prezidentských volieb bezprostredne po prvom, a tým uzavreli cestu k akémukoľvek novému kompromisu o budúcnosti prezidenta V. Havla.

Ako rozdeliť štát?
Samotný akt rozdelenia ČSFR, o ktorom sa začínalo hovoriť čoraz viac, však nebol jednoduchou právnou a ústavnou otázkou. Predseda federálneho ústavného súdu Ernest Valko v tom čase tvrdil, že "v zákone sa jednoznačne hovorí len o návrhu na vystúpenie tej či onej republiky zo spoločného štátu". Federácia mohla zaniknúť až jeden rok po vyhlásení referenda, v ktorom by sa za takúto možnosť vyslovila nadpolovičná väčšina oprávnenýc...