05.02.2008, 07:10

Fico nepotopí Lisabon pre Maďaričov zákon

Pavol Frešo, poslanec NR SR za SDKÚ-DS. Snímka archív
Zdroj: archív

Práca ministra kultúry sa výsledkami nápadne podobá na výsledky vlády Vladimíra Mečiara v rokoch 94 až 98. Ministrove legislatívne návrhy si už vyslúžili pozornosť medzinárodných organizácií a inštitúcií. Žiaľ v tom, pre Slovensko horšom svetle. Jasným príkladom je Tlačový zákon, na ktorý sa zosypala kritika zo všetkých strán. Výhrady má Freedom House, OBSE, či Európska federácia novinárov. Paradoxne najmenej jasné má (mal) stanovisko náš novinársky syndikát, ktorý až neskôr nabral odvahu a napísal čo si o zákone skutočne myslí.

Návrh tlačového zákona je hlavne pre urazených a dotknutých politikov, ktorí si myslia, že ich vyjadrenia sú z pohľadu médií zámerne nepochopené a skreslené. Je to kladivo, ktoré má udierať do slobodných médií. Práve na príprave a finálnej podobe zákona sa naplno vyfarbila stranícka dvojka smerákov. Minister kultúry nie je ten, kto len vykonáva často nezmyselné ideologické zadania svojho straníckeho šéfa, ako je tomu v prípadoch ministra Valentoviča, či ministerky Tomanovej. Minister kultúry je totiž spolutvorcom týchto zadaní. Verím že Tlačový zákon vychádzal z jeho najlhlbšieho presvedčenia.

Opozícii sa ani nemohol preto naskytnúť lepší priestor, ako zastaviť tento valec práve pred hlasovaním o Lisabonskej zmluve. Na jednej strane sa budeme navonok hrať na Európanov a na druhej pripustíme ukrajovanie slobôd a demokracie priamo pod vlastnými oknami. To by bola hlboká hodnotová schizofrénia. Treba jasne povedať, že demokratické hodnoty, medzi ktorými je sloboda slova na prvom mieste sú absolútnou prioritou. Prioritou s ktorou demokratickí politici neobchodujú, ale naopak za ktorú sa tvrdo postavia.

Lisabonská zmluva má na Slovensku s výnimkou KDH všeobecnú politickú podporu. Problém nie je so zmluvou, problém je samotný predseda vlády. Jeho štandardnou chybou je, že nerokuje, nepozýva na diskusiu a neuchádza sa o podporu. Radšej sa opozíciu „posiela“ do väzenia ... Kto vyhral voľby má absolútnu moc. Je to jednoduchá rovnica a jednoduchý vzorec ktorým sa premiér riadi od volieb. Demokracia má však svoje vnútorné mechanizmy, na ktoré z času na čas narazí aj náš premiér.

V prípade, že by premiér pripustil hlasovanie bez zabezpečenej podpory, Brusel by sa naozaj čudne pozeral ale nie na opozíciu ale na vládnu garnitúru a samotného premiéra, ktorý je hlavným reprezentantom Slovenska v zahraničí. Riziko spočíva aj v tom, že nie Dzurinda, ktorý priviedol Slovensko do NATO a EU by bol terčom bruselského nepochopenia, lež ktosi iný. Totiž nie Dzurinda sedí v jedenej vláde s Mečiarom a Slotom, vďaka ktorým sa nám takmer do týchto inštitúcií nepodarilo dostať. Aj preto neverím, že by sa premiér odvážil dať hlasovať o Lisabonskej zmluve bez dohody s opozíciou.

Premiérovi by po takomto fiasku zrejme európski socialisti neotvorili dvere a v bruselských útrobách by sa pravdepodobne pohyboval už len po tmavých chodbách. Hranou neústupnosťou v Tlačovom zákone chcel minister Maďarič docieliť len to, aby po tých chodbách chodil premiér ako martýr, obeť sprisahania. Tu vôbec nešlo o ľudí, o občanov, ale len o zlomyseľné mocenské ambície jedného, či dvoch politikov. Veď ak dnes napríklad 79% občanov dôveruje Slovenského rozhlasu, pre koho a na čo pán Maďarič pripravil svoj tlačový zákon?