09.01.2008, 11:40

Jiří Weigl: Rozdelenie federálneho štátu bolo jasné českej strane už po voľbách alebo Samostatnosť nechceme 11

Jiří Weigl je postavou, ktorá je už dlhé roky v blízkosti Václava Klausa. Bol jeho poradcom, keď sa delila federácia, sprevádzal ho v čase, keď bol českým premiérom a aj dnes ho možno vidieť v blízkosti hlavy českého štátu. S Jiřím Weiglom som robil rozhovor v roku 2002.

Róbert Kotian. Snímka: archív
Zdroj: archív

Veľmi dôležitým bodom rokovaní ODS a HZDS bolo augustové stretnutie v Brne, kde boli ústrednými témami otázky Štefana Bačinského a vedenia FBIS - bolo vymenené vedenie FBIS za rozdelenie Česko-Slovenska?

Myslím, že toto je veľmi silné tvrdenie. Rozdelenie federálneho štátu bolo jasné českej strane už po voľbách.  Od chvíle, keď sa Klaus stal predsedom českej vlády, bolo jasné, že cesta k udržaniu štátu nejestvuje. Klaus mal z toho dosť veľkú traumu a keď si mal voliť, akým  premiérom má byť, či českým alebo federálnym, tak obišiel všetkých poradcov a pýtal sa, čo má robiť. Klaus to veľmi seriózne zvažoval, ale keď toto rozhodnutie urobil, tak bolo jasné, že rokovania musia ísť týmto smerom. Ako človek, ktorý uvažuje veľmi koncentrovaným spôsobom, vidí presnú líniu a nejaké parciálne veci ako tajné služby sú iba kartami v hre, ale nie sú podstatou problému. Tam bolo jasné, že sa to vylicitovať nedá. Jednoducho tak ako sa vzťahy národných reprezentácií dostali ďaleko, bolo jasné, že buď sa proces agónie bude predlžovať,  alebo si nalejeme čistého vína a povieme si, ako čo najracionálnejšie naše vzťahy trvalo usporiadať, aby obe krajiny mohli fungovať. Viem však, že sa toho slovenská strana zľakla, to bolo známe, dokonca na niektorých rokovaniach sa povedalo, buďte chlapi, tie rokovania sa dostávali až do týchto polôh. Na augustovom rokovaní som to vnímal už ako technicistné, lebo slovenská strana potrebovala využiť čas, aby si to priznala, ale žeby sa to dalo kúpiť, to asi nie.

?xml:namespace prefix = o ns = "urn:schemas-microsoft-com:office:office" / 

Programy HZDS a ODS boli dosť zjavne odlišné, dokonca keď pán Kočárník alebo Tošovský porovnali oba programy a vyšlo im, že to boli nekompatibilné veci, ktoré nemôžu jestvovať v jednom spoločnom ekonomickom priestore. Kedy Klaus, že zistil, že sa to ďalej nedá udržať? Prvé rokovania boli predsa o udržaní federácie...

Pán Klaus bol predtým aj federálnym ministrom financií, ja som bol aj na tom ministerstve a v tomto medziobdobí sa na oboch stranách hralo, kto koho dotuje, kto na koho dopláca. ODS sa na tomto spore dosť profilovala ako zástanca českých záujmov a hovorila, že je nutný koniec peňazovodov a podobne. Federálny minister financií však musí rozpočet federácie zostaviť a bolo úplne jasné, že bez masívnych fiskálnych transferov federácia  nemôže existovať. Na Slovensku boli dopady transformácie väčšie ako v Čechách a vymýšľali sa rôzne kúzla, aby tie peniaze mohli ísť na Slovensko a pritom sa to nepovedalo... Vytiahli sa všetky sociálne výdavky z národných na federálnu úroveň a potom to bolo zamaskované, že nejde o transfer, ale v podstate to išlo z federálneho rozpočtu, ktorý z väčšej časti tvorili české daňové výnosy, ale platili sa z toho dôchodky a dávky v nezamestnanosti. Toto robil Klaus z racionálnych dôvodov, lebo vedel, že bez toho by sa federácia rozpadla ešte skôr.

Všetka tá iracionalita, keď sa povedalo, že budú dve centrálne banky a finančné rady, republikové a federálne fondy národného majetku, tá neskutočná komplikovanosť rozhodovania, iracionalita tých parciálnych politických vplyvov v čase, keď obe krajiny stáli na prahu hospodárskej katastrofy, ak nebude politika jasne profilovaná, zameraná a koncentrovaná, ak nebude vôľa k tomu, aby štát fungoval na nejakých racionálnych a trošku jednotných princípoch z hľadiska hospodárskej politiky, ale ak išlo o dve centrálne banky...

Ja myslím, že Klausovi to bolo jasné  po voľbách – svedčil o tom Mečiarov comeback s veľkou podporou a prevzatím aj národoveckých hesiel – že Slovensko smeruje k samostatnosti takmer nezvratne, nejestvovala tam žiadna profederálna sila. Aj Klaus to na Slovensku skúšal a veľmi neuspel. Nejestvovala nádej, že by sa kríza štátoprávneho usporiadania dala vyriešiť nejako jasne a stabilne a dlhodobo, a pokiaľ sa to „nerozřízne“, tak vlastne tu bude permanentná agónia. A po oťuknutí predstáv bolo jasné, že nejaká konfederácia nemá nádej na úspech, že politická samostatnosť a hospodárska previazanosť asi nie je možná.

 

Takže prijatie federálneho rozpočtu na rok 1993 nebolo možné a otázka priorít slovenskej a českej ekonomiky viedli Klausa k tomu, že to treba radšej rozseknúť ako udržať...

Navyše tu bolo nebezpečenstvo, že sa napätie bude eskalovať, a nieže sa my teraz dohodneme aj na referende a budeme hlasovať za spoločný štát. Ale to by tam muselo byť tisíc otázok, ako štát udržať. Takže potom česká reprezentácia došla k záveru, že je lepšie sa priateľsky rozísť ako sa zapliesť do nekončiacich diskusií, ktoré môžu eskalovať napätie a to môže prejsť aj do otvoreného nepriateľstva. Balkán bol celkom jasný príklad. To boli asi hlavné motívy. Neviem, kedy sa to presne zlomilo, ale v podstate si myslím, že vo chvíli, keď prijal funkciu českého premiéra, tak to bolo jasné.

 

Videl Klaus nejakú šancu alebo nádej na to, že sa dá spoločný štát udržať? Aké by museli byť ústupky českej alebo slovenskej strany?

Čo sa týka ekonomických programov, že jedna strana videla ekonomiku viac sociálne a druhá viac liberálne, na tom by kompromis bol možný. Ja si myslím, že prevládli tie inštitucionálne dôvody, t. j. dve meny, dve centrálne banky, slovenský ťah za atribútmi štátnej suverenity, to sa potom nedá robiť žiadna konzistentná politika, ľavicová alebo pravicová. Na predvolebných rokovaniach, na ktorých sa zúčastňovali Pithart a Havel, sa Klaus vedome nezúčastňoval, lebo sa proste snažil na Slovensku si nebudovať nepriateľov. Klaus má výraznú charakteristiku rešpektu k silnému partnerovi, a v Mečiarovi ho našiel, našiel partnera, s ktorým sa možno dohodnúť. Keď do toho procesu Klaus a Mečiar prišli, bol už tak „rozjetý“, že sa to rozdelenie nedalo zastaviť. Klaus má tendenciu hľadať partnera, s ktorým sa možno dohodnúť – aj v Čechách našiel Zemana a ich dohoda vydržala štyri roky. Bez ohľadu na krátkodobé zisky má Klaus tendenciu dohody dodržiavať a aj s Mečiarom to proste fungovalo celkom podobne.

 

Pri schvaľovaní zákonov o spôsobe zániku federácie a o delení majetku vo FZ po spoločnom postupe slovenských poslancov a poslancov ČSSD bolo prijaté uznesenie o komisii na vytvorenie čs. únie. Klaus na to ostro reagoval a po stretnutí v Jihlave bola čs. únia odmietnutá. Ako vnímal Klaus túto kooperáciu HZDS a ČSSD?

Klaus to vnímal ako politický atak, ktorému nešlo ani o delenie štátu, ale o využitie situácie na oslabenie klausovského smeru. Miloš Zeman bol predsedom rozpočtového výboru FZ a bol Kla

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.